NITRA. Osemnásťročný futbalista Lukáš Ševčík z Nitry je v domácej karanténe po tom, ako sa vrátil z Talianska. Stihol to na poslednú chvíľu 14. marca.
Priznáva, že najskôr si z koronavírusu robil žarty, dnes si však uvedomuje, že situácia je vážna.
Marcela odkazuje z Talianska Slovákom: Izolácia znamená byť doma Čítajte V domácej karanténe
„S ocinom sme v karanténe doma, mamina s bratom sa na štrnásť dní odsťahovali. Ja mám individuálny plán od futbalového klubu, musím sa udržiavať vo forme. Pomáha mi v tom ocino, keďže aj on hrával v minulosti futbal. Rád si zahrám playstation s kamarátmi alebo komunikujem cez internet, pozerám filmy, seriály, poprípade si robím veci do školy,“ opísal nám dni v karanténe Lukáš, ktorý hrá za tím Fidelis Andria.
V Taliansku bol už od 27. decembra, pretože tam beží liga aj v zime. Zmluvu má podpísanú do leta.
„Pokiaľ sa situácia nejakým zázrakom upokojí, budem musieť dohrať ligu, ale myslím si, že to je nepravdepodobné,“ zamyslel sa mladý športovec.
Zostal sám
Domov sa vrátil 14. marca. Podarilo sa mu to na poslednú chvíľu, pretože Česi na ďalší deň zatvorili hranice.
„Pôvodne som mal naplánovaný let domov už v stredu 11. marca, kvôli škole. Ten ale zrušili. Kontaktoval som aj ambasádu, no tam mi pani povedala, že nie je iná možnosť, ako sa dostať z Talianska autom. Reagoval som, že mám 18 rokov, nemám vodičák a som 800 kilometrov od taliansko-rakúskych hraníc. Odpovedala, že ju to mrzí, ale nevie mi nijako pomôcť. Vtedy som si myslel, že cesty domov už niet,“ zdôveril sa Lukáš.
V byte, ktorý mu poskytol klub, zostal sám – všetci spoluhráči odišli domov. Napriek tomu všetkému sa ešte nestresoval.
„Býval som na juhu Talianska a tam tá situácia nebola až taká hrozná ako na severe. Skôr moji rodičia to znášali horšie a báli sa o mňa. Ale v podstate som bol stále doma, kde som mal playstation a telku, takže som sa nenudil, navyše som mal aj školské povinnosti cez počítač. Stravu mi platil klub, na obedy aj večere som chodil do jednej reštaurácie,“ opisuje posledné dni svojho pobytu v Taliansku.
Keď zatvorili reštaurácie, klub hradil Lukášovi všetky potraviny. Hovorí, že o neho bolo dobre postarané, no situácia sa zhoršovala.
Našťastie sa jeho rodičom podarilo nájsť lietadlo z Ríma do Prahy: „Bolo to posledné lietadlo, ktoré Česi prijali z Talianska, takže sme hneď kúpili letenky.“ V Prahe už Lukáša čakal otec.
