V zasadačke nitrianskeho mestského úradu funguje provizórne kino. Premiéru malo minulý štvrtok o 17. hodine. Zúčastnili sa jej dvaja diváci. „Premietalo by sa, aj keby prišiel iba jeden,“ hovorí pokladníčka Júlia Bakošová, ktorá predáva lístky priamo pred zasadačkou, v ktorej raz mesačne rokujú poslanci. Kuriózne je, že jeden z návštevníkov prišiel práve vďaka nej. „V kine Palace bol naším stálym divákom. Preto keď som ho minulý týždeň náhodou stretla v meste, dala som mu leták o predstaveniach na mestskom úrade,“ povedala nám pani Júlia.
„Keď dávali dobrý film, v kine som bol aj dva-trikrát do týždňa,“ prezradil nám Ivan Valášek, ktorý neraz „lovil“ na ulici potenciálnych divákov, aby sa vôbec mohlo premietať. Prevádzkovateľ totiž stanovil, že musia byť minimálne desiati. „Stalo sa tiež, sme sa na lístky skladali,“ zaspomínal si s úsmevom. Spoločnosť mu vo štvrtok robila Zuzana Švecová, učiteľka na Hotelovej akadémii. Aj ona je veľkou milovníčkou dobrých filmov. Oboch preto potešilo, že sa po mesačnej prestávke v Nitre opäť premieta, aj keď zatiaľ len v náhradných priestoroch na mestskom úrade. Mestské kiná Lipa, Orbis a Palace sú totiž stále kvôli nedoriešenému sporu s bývalým prevádzkovateľom – spoločnosťou Radio Nitra – zatvorené.
Júlia Bakošová si takéto dlhodobé prerušenie premietania nepamätá. Jej život je spätý s kinami už od roku 1958. „Vtedy som pracovala na miestnom národnom výbore v Ivanke pri Nitre ako kultúrna pracovníčka a vedúca kina. Ľudia oň mali obrovský záujem, neboli televízory ani videá. Pamätám si, ako sme hrali Kleopatru a Angeliku, prišli mladí i starí. Tržba bola aj 96-tisíc mesačne. Neskôr klesla na 15-20-tisíc, teraz v Ivanke kino vôbec nie je.“ Pani Júlia neskôr šéfovala dnes už neexistujúcemu kinu Tatra: „Premietalo sa trikrát denne, a bolo plno. Teraz dávajú mladí prednosť internetu. Keď sme nedávno videli, ako sa k „Palacke“ blíži hŕba ľudí, už sme sa tešili, že budeme premietať. A oni išli do susednej internetovej kaviarne...“ hovorí Júlia, ktorá od roku 1994 predávala lístky v pokladni kina Palace. „Niektorí mladí ľudia sa najskôr opýtali, či je film s titulkami. Ak bol, odišli – vraj kým ich budú čítať, utečie im obraz...“
Ako klasická diváčka chodila pani Júlia do kina len málo. Na dobrý film si totiž odskočila rovno z pokladne. „Začiatok som si niekedy musela domyslieť,“ smeje sa. Ani jej syn Ján nie je v kine častým divákom. „Keď som bol vlani so synom na Nema v Orbise, odišiel som z predstavenia skôr, nebavilo ma to. Som totiž premietačom a film som už predtým videl,“ vysvetľuje Ján, ktorý premieta filmy už štrnásť rokov. Táto práca ho zaujala, keď ešte ako malý chodil spolu s mamou do ivanského kina. Keď začínal, technika bola na úplne inej úrovni ako teraz, kópie filmov sa občas aj prepálili, z kabínky premietača ste dokonca mohli vidieť vychádzať dym... Ján si musel zvyknúť aj na hluk v kabínke, prvé roky ho zvykla pobolievať hlava. „Pôvodne som to robil ako hlavné zamestnanie, no čím menej sa premietalo, tým sa z toho dalo menej vyžiť. Teraz to mám ako brigádu.“ V kine sa Ján zoznámil aj so svojou budúcou manželkou. Ich syn Marek má dnes už desať rokov a tiež je veľkým milovníkom kina. „Vie aj premietať, takže náhradu už za seba mám,“ žartuje otec.
MiriamHojčušová
