„Po skončení štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave som o hereckej profesii stratil mnohé ilúzie. Do Divadla Andreja Bagara som totiž nastúpil v sedemdesiatom siedmom, v časoch, keď sa hry ideologicky prečesávali.“
Pri herectve zostal vďaka Bednárikovi... „Beďo, už vtedy populárny herec, chcel byť režisérom. Oslovil partiu ľudí a po nociach sme hrávali v kaplnke dnešnej budovy kňazského seminára – len za potlesk. Tam sme robili najlepšie divadlo, aké som kedy zažil. Napríklad som hral v dramatizácii Tristana či v hre Dve duše vo výrazne tragických polohách... Moje kolegyne sa zasa herecky realizovali v monodrámach... Mávali sme vypredané, diváci na nás chodili ako na procesie, v hľadisku sa tlačili ľudia z Bratislavy,“ zaspomínal si Anton Živčic v deň okrúhlych narodenín 23. apríla. V divadle sa o ňom vraví, že je Bednárikovým miláčikom, ktorý mu rád zveruje aj tie najkomickejšie roly, a tak si ho publikum zaškatuľkovalo predovšetkým ako komediálneho herca. No Živčic oponuje, že je to preto, lebo Beďo vie, že sa môže na neho spoľahnúť. Na druhej strane je údajne v DAB jediný, kto si dovolí povedať aj súčasnému muzikálovému a opernému mágovi Bednárikovi úprimne, čo si myslí. Neraz za to Tono skosil nevďak, ale on si cení priamosť.
Do nitrianskeho divadla prišiel po vojenčine zhodou okolností „zásluhou“ hereckého kolegu, súčasného riaditeľa DAB, Jána Grešša. „Oplatil som mu to tým, že som v určitom období hral jeho úlohy. Vtedy som sa presvedčil, že v živote i umení platí: Show must go on! Stvárnil som viacero úloh, ktorých predpokladom boli príťažlivé mužské črty a podmanivý fešácky výzor. Dokonca jedna postava sa volala Krásavec!“ - obzerá sa so smiechom za seba jubilant. Je za každú dobrú srandu. Jeho obľúbeným titulom v súčasnom repertoári DAB je Sylvia, kde v réžii Emila Horvátha vynikajúco stvárnil zaujímavú trojrolu.
„Po tomto predstavení Eva Pavlíková vravieva: „Som taká
šťastná, že diváci sú šťastní, a tak dobre sa bavia...“ Ja mám ten pocit po klaňačke každej hry. Herectvo je drina, no odmena za ňu je nepredstaviteľná. Keď vidíte, ako vám ľudia tlieskajú ... alebo dokonca zavýjajú, ako sa nám to stalo po odohraní „psej“ komédie Sylvia na festivale v Čechách. Naskočila mi husia koža a po tele behali zimomriavky, keď sa publikum stotožnilo s tým, čo sme im prišli povedať a tak skvele reagovali. To sú fascinujúce okamihy...“
Anton Živčic je aj mestským poslancom a zanieteným športovcom. Materiálne dary k päťdesiatke vraj neočakával žiadne. „Možno malý mercedes by bodol!“ – vraví s úsmevom. Vzápätí už vážnejšie dodáva: „V práci by som privítal „pokoj“ a doma nečakám nič. Najväčším darom je pre mňa rodina, moja šarmantná pracovitá manželka a úspechy našich dvoch dcér. Staršia študuje na UKF so-
ciálnu prácu a mladšia zvládla prijímacie skúšky na vysokoškolské štúdium v Spojených štátoch amerických. Avšak jeden dôležitý dar darujem pri príležitosti mojej päťdesiatky ja. A to mojej žene. Bude to svadobná cesta, na ktorú sme doteraz, paradoxne, čas nemali,“ uzavrel Anton Živčic.
Silvia Struhárová