Aké sú pocity čerstvého šesťdesiatnika?
Keďže šesťdesiatkou sa už zrelý mužský vek končí, nie sú celkom dobré. Ale vysokoškolskí učitelia nestarnú tak rýchlo, lebo sú stále medzi mladými ľuďmi.
Z vášho životopisu vyplýva, že celý život pri vás stála šťastena. Je to naozaj tak?
Hovorí sa, že kto sa narodí v nedeľu, má v živote šťastie. Je to môj prípad, narodil som sa pod šťastnou hviezdou. Sú aj veci, ktoré sa zdajú negatívne, nakoniec sa však vyvinú pozitívne. Ak je človek zdravý, hovorím o šťastí. Slovami klasika - čím som bol, bol som rád.
Ako sa menili vaše životné hodnoty?
Nemenili sa, snažil som sa svoju robotu robiť dobre. Vždy som sa rozhodoval v okamihu podľa optimálneho svedomia. Bavilo ma to, čo som študoval, aj to, na čom som pracoval. Vždy som sa snažil podať optimálny výkon, čo sa mi vyplatilo. Nikdy som sa nesnažil byť rektorom, bola to otázka náhody. Keď ma v prvých voľbách navrhli študenti, povedal som si, uvidím, skúsim. Vyhral som tesne, náhodou. V druhých voľbách som už nemal protikandidáta. Vyhral som výrazne, čo som prijal ako dôkaz svojej práce a výsledkov.
Vráťme sa do rokov vášho detstva...
Narodil som sa v Hurbanove ako vojnové dieťa v roku 1944, a myslím, že to bolo práve kvôli vojne. Vtedy sa šírili správy o tom, čo robia vojaci s mladými ženami, tehotenstvo bol istý spôsob ochrany. Môj brat bol starší o 6,5 roka. Otec bol riaditeľ pošty, na ktorej pracovala aj mama. Žili sme na majeri v Hurbanove, kde som prežil šťastné detstvo a vyštudoval gymnázium. Rodičom záležalo na našom vzdelaní, ale to dôležité sme od nich dostali aj v genetickej výbave.
Vysokoškolské štúdiá ste absolvovali v Prahe a Budapešti. Prečo ste sa rozhodli usadiť v Nitre?
Ako viac vecí v mojom živote, aj to bola náhoda. Pôvodne ma prijali do šalianskeho Dusla. Všetko bolo dohodnuté, už ma poslali na zdravotnú prehliadku. Od lekárky som sa do závodu vracal autobusom. Mal som vystúpiť a ísť podpísať zmluvu. Ale autobus išiel až na železničnú stanicu, odkiaľ mi odchádzal vlak do Hurbanova. Bol piatok a ja som si pomyslel, že zmluvu podpíšem až v pondelok. Večer mi však zavolali z Nitry, či nechcem nastúpiť do výpočtového strediska. V roku 1967 tam inštalovali jeden z troch počítačov na slovenských vysokých školách, a tak hľadali inžiniera. Rozhodol som sa pre Nitru, takže tú zmluvu s Duslom som nikdy nepodpísal. Keby som nebol nastúpil do toho vlaku, všetko by bolo inak.
Na ceste za vzdelaním ste boli svetobežníkom. S akými dojmami ste sa vracali na Slovensko?
Čím viac študujete, tým máte väčší obzor. Vďaka tomu som zistil, že najefektívnejšie štúdium bolo v Prahe a že za školstvo československej federácie sme sa nemuseli hanbiť. Prešiel som veľkú časť sveta a môžem povedať, že aj výborné americké univerzity sú v mnohých smeroch porovnateľné s našimi.
Nikdy ste nechceli odísť z Nitry?
Nie. Práca ma napĺňala. Mal som blízko aj k poľnohospodárstvu, môj starý otec bol maloroľník. Dodnes viem kosiť kosou, orať, robiť poľnohospodárske práce. Vo výpočtovom stredisku, kde som začínal, bol kolektív mladých ľudí. Už vtedy som predpokladal, že je to pekná, nová a perspektívna oblasť. V tom čase som bol plný predsavzatí a môžem konštatovať, že sa mi postupne plnili. Vždy som mal šťastie na spolupracovníkov. Aj teraz mám veľmi dobrých, obetavých a nekonfliktných, a to človek potrebuje na to, aby mohol dobre robiť svoju prácu.
Verejnosť s obdivom sledovala vašu zásadovosť v čase, keď sa na SPU prevalil korupčný škandál. Vďaka vášmu postoju sa neututlal. Ako si na to spomínate dnes?
Predovšetkým s dobrými pocitmi a s obdivom voči študentom, ktorí našli odvahu hovoriť pravdu do očí, chodiť na súdy a konfrontovať sa s pedagógom, ktorý žiadal úplatok. Myslím, že po tomto prípade sa u nás vyčistilo prostredie. Dnes už nemám žiadne podnety, ale vyzývam študentov, aby sa nebáli. Ak natrafia na podobnú skúsenosť a povedia to, určite sa to bude riešiť.
Svojimi názormi často prispievate do verejných diskusií. Ponúkli ste alternatívny názor na financovanie školstva, riešenie pre nitriansku knižnicu aj pre záchranu Základnej školy kniežaťa Pribinu. K problémom pristupujete vecne a originálne. Vyplýva to z vašej povahy?
Všímam si, že vidím veci inak. Učili ma, že svoj názor musím povedať a zastať sa spravodlivosti, aj keď je to nepríjemné. Veľa píšem, nie všetko mi vyjde, možno aj preto, že moje názory sú iné. Napríklad - bol som vôbec prvý rektor, ktorý podporil myšlienku spoplatnenia štúdia v čase, keď to všetci ostatní odmietli. Nakoniec to však prijala väčšina rektorov. Ja som to našim študentom vysvetlil, preto nakoniec nešli ani do výstražného štrajku, ako to bolo na iných univerzitách. Hoci tomu predchádzali ostré diskusie, naši študenti pochopili, že aj oni by mali prispievať na financovanie vlastného štúdia.
Akým obdobím prechádza Slovenská poľnohospodárska univerzita v súvislosti so vstupom do EÚ?
Poľnohospodárstvo je najťažšou oblasťou spoločnej európskej politiky, preto pripisujem veľký význam našej univerzite, ktorá je jediná svojho druhu na Slovensku. Usilujeme sa rozvíjať také vedné oblasti a študijné programy, ktoré budú v súlade s potrebami Slovenska v EÚ. Za mojej éry sme vytvorili dve nové fakulty, a to Fakultu biotechnológie a potravinárstva a Fakultu európskych štúdií a regionálneho rozvoja. Našou myš-
lienkou sa inšpirovali aj v Prahe, kde vzniká fakulta s podobným zameraním.
Prejdime do súkromia. Čo robí vaša manželka, deti?
Manželka pracovala ako učiteľka, ale teraz je už na dôchodku a veľa času venuje vnukom Nine, Michalovi a Viktorovi. Zoznámili sme sa v Hurbanove a dá sa povedať, že to bola láska na prvý pohľad. Dcéra Zuzana ide v mojich šľapajach, skončila elektrotechniku v Bratislave a teraz robí asistentku na katedre automatizácie. Syn Radovan ukončil štúdium na SPU aj na americkej univerzite. Momentálne je finančným riaditeľom v Slovenských elektrárňach.
Vaším svatom je Sergej Kozlík. Rozprávate sa spolu o politike?
Nie. Na veľa vecí mám iný názor ako on. Nemá význam to konfrontovať, radšej spolu o politike nediskutujeme.
Neláka aj vás vstup do aktívnej politiky?
V žiadnom prípade. Ponuky som mal, ale nikdy som o tom neuvažoval.
Čo robievate vo voľnom čase?
Predovšetkým relaxujem od pracovných povinností a kosím trávu, ktorú mám nasadenú na celom sedemárovom pozemku, pretože pestovať čokoľvek je dnes neefektívne. Mojím koníčkom je filatelistika. Zdedil som ho po otcovi - poštárovi. Mám prevažne generálne zbierky českých a slovenských známok. Ak budem na dôchodku, teším sa, že sa tomu budem môcť venovať. V minulosti som aj aktívne športoval. Ako mladší dorastenec novozámockého atletického klubu som bol druhý v Nitrianskom kraji v hode diskom.
Čo vás v živote najviac ovplyvnilo?
Boli to najmä učitelia na gymnáziu a technike, ale svoje urobili aj náhody. Pôvodne som chcel byť atómovým fyzikom alebo operným spevákom. Spieval som veľmi dobre, ale nemal som možnosť to rozvíjať. Prečítal som všetky knižky o atómovej fyzike a mal som z nej aj skúšku. Tak som to dobre vedel, že sa ma skúšajúci opýtal, či nechcem robiť pomocnú vedeckú silu. Zo skromnosti som však zaváhal, a on tú ponuku viac nezopakoval, hoci som si to želal. Dnes som rád, že sa tak nestalo.
Jana Schlarmannová
Foto: autor, archív
