Aká ste boli puberťáčka?
- Krotká. Rodičia so mnou nemali problémy typu tehotenstvo, alkohol a drogy. Bola som členkou Malého divadelného štúdia, tancovala som spoločenské tance, jazzbalet, mala som veľa koníčkov a bola som permanentne do niekoho romanticky platonicky zamilovaná. A väčšinou do takého, čo ma nechcel. Takže také slušné dievča.
A akou puberťáčkou je vaša 15-ročná dcéra Katka?
- Tiež je taký slušný typ. Nepije, nefajčí, nemá frajera. Ale chcela by chodiť po nociach na diskotéky a do zakázaných klubov. A nevie pochopiť, prečo má byť doma o deviatej, hoci má iba 15 rokov. Ráno sa maľuje asi 3/4 hodiny a nosí zásadne holé kríže a holý pupok, aj keď je vonku mráz. To ma strašne irituje. Navyše jej nič nesmiem kúpiť. Všetko je staromódne a otrasné. A aj to, čo si kúpim na seba, sa jej nepáči. Všetko ofrfle, a potom si to požičiava.
Čo škola?
- Neviem pochopiť jedno. Ona chodí na gymnázium, na počítačovú vetvu a tvrdí, že nikdy nebude potrebovať matematiku, fyziku, chémiu a dáva proklamatívne najavo, že sa chce uberať smerom hudba, tanec, spev a klobása. Čo je pre mňa hrozné... Veľmi ma trápi, že to dáva najavo aj v škole, lebo ja som síce tiež vedela, že sa technickým smerom nebudem uberať, ale snažila som sa udržať aspoň na trojke z fyziky a z matematiky som mala dokonca dvojku. Tak neviem, po kom to dieťa je.
Na divadelných doskách ste si s Katkou už stihli zahrať aj sestry...
- V muzikáli Fidlikant na streche sme hrali sestry, ona mladšiu (úsmev). A teraz budeme zas spolu hrať v poľskej hre, no ona bude účinkovať v inej jednoaktovke. Ale to ma uprosila, lebo v záchvate zo zlých známok som jej divadlo zakázala. No keď mi so slzami v očiach vysvetľovala, že jedine divadlo je jej láska, nechala som sa obmäkčiť. No neviem, či som urobila dobre.
A ako sa vám spolupracovalo?
- Mala som nervy, lebo ona stále, keď mala voľný čas, niekam pobehovala. U nás v divadle je veľa nebezpečných miest, ona bola ešte malá, tak som sa bála, aby sa jej niečo nestalo. Keď sme potom Fidlikanta na streche stiahli z repertoáru, našla som ju v obývačke tak srdcervúco plakať, že mi ani nevedela povedať, čo jej je. Neviem, či niektorá herečka tak plakala za rolou ako moja Katka za tým, že to už skončilo.
Kto koho viac kritizoval, keď ste boli „kolegyňami“?
- My sme tú hru robili s Béďom (Jozef Bednárik, pozn. red.) a on je veľmi kritický aj na deti. Keď niekto niečo nevie, hovorí: „Keď to nespravíš, dám ťa pokrájať do gulášu.“ A mne bolo niekedy ľúto, že Katka plakala, keď na ňu kričal, lebo ja ako herečka viem, že to tak nemyslí. No nemohla som jej pomôcť.
Čo na to váš tatko, že s najväčšou pravdepodobnosťou už bude mať v dome dve herečky?
- Myslím, že mu odvtedy rapídne pribudli šedivé vlasy. Lebo on má s ňou úplne iné úmysly. A ja by som tiež bola radšej, keby bola napríklad novinárkou.
Prečo práve novinárkou?
- Mňa baví písanie, moja mama bola novinárka a zdá sa mi to zaujímavé. Keď to vyštudujete, môžete robiť spravodajstvo, kultúru alebo rôzne iné oblasti. Núti vás to vzdelávať sa, stretávate sa s ľuďmi, nie je to stereotyp, nesedíte v jednej kancelárii od rána do večera a je to živé povolanie. A podľa mňa má žurnalistika budúcnosť. No neviem, či to neposudzujem podľa seba a svojho chtíča (úsmev). Lebo keby ste sa mňa pýtali, čím chcem byť, tak vám poviem, že novinárkou.
Svojho času ste premýšľali o tom, že z divadelníctva odídete...
- Mala som chúťky na nejakú PR agentúru a možno sa mi to ešte niekedy podarí. V Nitre by sa mal založiť aj muzikálový odbor a ja som dostala ponuku, že by som tam mohla učiť. To by ma možno zaujímalo, lebo by som rada odovzdala svoje skúsenosti ľuďom, ktorí by ich vedeli zúročiť.
Andrea Tomáschová,
foto: JUDY
