V požičovniach kostýmov si zákazníci vo februári doslova podávajú kľučky. „Denne ich príde aj šesťdesiat,“ hovorí Mária Vašková, garderobiérka nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. Presne vie, ktorý z vyše 3500 kostýmov (väčšina kedysi „hrala“ v divadelných predstaveniach) je práve požičaný, poradí, aký doplnok si k nemu zobrať. Najviac je vraj záujem o stredovek.
Oblečenie z tohto obdobia hľadal v piatok aj Branislav Jakubička, ktorý sa chystal na firemnú valentínsku párty do Bratislavy. Mária mu vybrala košeľu so žabó, ružový kabátik so saténovými „pumpkami“ pod kolená a klobúk rovnakej farby. Veci mu sadli ako uliate. V predstavení Pacho sa vracia ich nosil Ján Greššo, riaditeľ divadla.
Aj Nitrianka Jana prišla s konkrétnou predstavou – chcela niečo v štýle tridsiatych rokov. Práve tie boli témou víkendovej súkromnej párty v Banskej Štiavnici. Jana však nebola jediná, s rovnakou požiadavkou pred ňou prišli do požičovne už iní zákazníci. Garderobiérka teda mala sťaženú úlohu – napokon vybrala dlhé staroružové a kratšie bledomodré šaty. Štíhla blondýnka sa rozhodla pre prvé z nich (ušité boli pre Janu Valockú v hre Dohadzovačka), zobrala si k nim aj ozdobu do vlasov. Rozmýšľala, že si ešte niekde zoženie štýlový „cigaršpic“ a pre partnera „alcaponeovský“ klobúk.
„Všetky kostýmy sú očíslované, na niektorých sú aj mená hercov, ktorí v nich hrali,“ dozvedáme sa od Márie Vaškovej. „Veľmi dobre sa požičiavajú kostýmy z Čínskych žien, záujem je napríklad aj o väzenský mundúr. Tmavé veci najviac berú na Halloween, šaty z Macbetha sú zase vhodné na plesy...“ - rozpráva Mária, prechádzajúc okolo preplnených regálov. Prezradila nám, že v prípade ženských kostýmov je niekedy problém s veľkosťou: „Ľudia hovoria, že máme veľmi štíhle herečky. Napríklad kostýmy po Dane Ku-
ffelovej viaceré dámy na seba nenavlečú.“
Mária sa už stretla aj s požiadavkou na oblečenie v štýle „sado-
maso“. Pánovi však mohla pomôcť iba radou, aby sa obrátil na sexshop. V požičovni nepochodili ani vyholení mladíci, ktorí sa obzerali po fašistických uniformách. „V divadle platí nepísaný zákon, podľa ktorého žiadne uniformy nepožičiavame, mohli by ich totiž zneužiť. Rovnako je to s atrapami zbraní,“ vysvetľuje garderobiérka.
Jej rukami už prešlo aj množstvo adeptiek na miss, hľadajúcich vhodné šaty do voľného programu, či divadelníkov – amatérov, ktorí ich potrebovali do svojho predstavenia. „Jeden pár dokonca absolvoval v našich kostýmoch sobáš. Ženích - historický šermiar - mal na sebe oblečenie z predstavenia Svätopluk, v dobovom bol aj sprievod,“ spomína si garderobiérka.
Do nitrianskeho divadla cestujú tiež majitelia podnikov, keď pripravujú párty na špeciálnu tému. Odnášajú si nielen kostýmy pre personál, ale aj výzdobu na steny. Istá bratislavská firma si napríklad na Valentína požičala šaty pre svojich predajcov kvetov. „Máme prijateľné ceny - 250 korún za kostým. Vrátiť ho treba vypraný a vyžehlený najneskôr do siedmich dní. Niektorí majú záujem aj o parochne, tie ale z hygienických dôvodov nepožičiavame,“ informuje garderobiérka.
No nie každému, kto príde do požičovne, ide v skutočnosti o kostým. „Dievčence sem teraz chodia aj kvôli Ondríkovi či Martinkovi - motajú sa tu, aby ich stretli. Minule som až po hodine zistila, že si nič neprišli požičať, len chceli vedieť, čo robia mladí herci,“ hovorí s úsmevom. V hlave sa jej vynára aj návšteva asi dvadsiatky dievčat, ktoré si prišli pozrieť kostým Maroša Kramára z hry S láskou sa neradno zahrávať. Vraj sa tešili, že si ho môžu pochytať... Miriam Hojčušová
