Tucet CD za desať rokov
„Päťdesiatjeden percent môjho úspechu prisudzujem mojej dvornej textárke Márii Kodajovej. Veľmi dobre ma pozná, sme skvele zohratí. Pokiaľ by som sa s textom piesne nestotožnil, nespieval by som ani jednu. Začiatok môjho spevu siaha ešte do detstva, keď mi maminka spievala: „Topoľčiansky zámok na peknej rovine, tečie voda, tečie milej do kuchyne…“ Táto pesnička mi stále rezonuje v ušiach a s Marikinym textom som ju naspieval na moje jubilejné dvojcédečko Ja keď spievam, slzy tečú,“ vraví Robo Kazík.
Od deviatich rokov vyrastal u starých rodičov v rodných Topoľčiankach, veľmi miloval svojho láskavého starého apka. „Boli
úžasný pracant, chodili vzpriamený ako svieca, mali krásne fúzy, boli štíhly a fajčili dlhú fajku. Sedávali sme spolu na lavičke u starej mamy. Keď sa zvečerilo, nastal čas na stretnutia a rozhovory so susedmi. Bolo to príjemné, vždy som si sadol tak, aby vietor dovial dym z fajky ku mne. Úžasne rád som vťahoval tú vôňu. Starkému patrí na dvojalbume pieseň Na priedomí. Spomienkové sú aj Chýbaš mi, Ďaleko je Boh a ďalšie. My, muži, totiž veľmi často nedokážeme povedať tej, ktorá je nám najbližšia: „Miláčik, vážim si ťa, ctím si ťa... za všetko, čo pre mňa robíš“. Nedajboh, aby sme povedali „ľúbim ťa“. Spomenieme si na to vtedy, keď už to nemáme komu povedať... Veľakrát si to, čo nám Pán Boh poslal v našich manželkách, neuvedomujeme. Zistíme to až vtedy, keď odídu buď od nás, alebo navždy,“ vraví Kazík.
Hrával aj na svadbách
„Od Pána Boha som dostal dar spievať tak, ako cítim. Nehrám sa na nič, som taký, aký som. Často si spomínam na moju drahú 86-ročnú maminku. Mala krásny hlas, pospevovala si pri práci, keď prala, varila... Pridal som sa rád k nej, ľahko som si zapamätal texty i melódiu. Mojím prvým mikrofónom bol lievik. Raz ve-
čer, keď som mal asi šesť, ma sused Durdy pochválil: „Synáčik, ako ty pekne spievaš“. Vzpružilo ma to a pokračoval som odušu. Všimla si ma aj pani učiteľka a zaradila ma do školského zboru. Mám dvoch bratov, presne o osem rokov staršieho i mladšieho. Keď začal starší pracovať, kúpil mi gitaru. Mal som vtedy asi 13, kamarát mi ukázal prvé akordy a do gitary som sa doslova zbláznil,“ vraví Róbert Kazík. Nemal vraj problémy spievať na verejnosti, v parku, na ulici, s ďalšími hudobníkmi hrával na svadbách.
Stretnutie s Duchoňom
Na turistickom zraze v Jelenci stretol Karola Duchoňa. „Bol som unesený vystúpením nášho najväčšieho speváckeho velikána. Mal fantastický hlas, cítenie, prejav i charizmu. Keď dospieval, povedal som mu: „Poď, ideme založiť kapelu!“ A založili sme prvú bítovú skupinu v Zlatých Moravciach. Volali sme sa The Eis Boys. Písali sa roky 1963-4, hrávali sme na čajoch v Calexe, boli sme obľúbení. Hrávali sme hity Toma Jonesa, Beatles, Boney M, Led Zeppelin… Karol nevedel po anglicky, ale vtedy to nikomu nevadilo. Bol veľmi talentovaný, keď v Moravciach vyhral s pesničkou Náhrobný kameň od Petra Nováka festival Zlatá vločka, odišiel do Nitry k Dušanovi Dolinskému. Dostal sa do televíznej hitparády, neskôr k Hroncovi, prešiel celý svet a jeho pesničky sa stali národnými,“ spomína na medzník v hudobnej kariére Kazík.
Odchod do Bystrice
„Vrátil som sa z vojny domov, mal som 21 a zrazu sa mi Topoľčianky zdali malé. V Zlatých Moravciach som si na autobusovej stanici povedal, že ktorý autobus príde ako prvý, nasadnem doň. Vôbec som netušil, čo budem robiť a kam idem. Keď som vystúpil v Banskej Bystrici, udrel mi do očí pútač Pozemné stavby prijmú… Začal som u železiarov, postavili sme základové panely pod dnešnú Rooseweltovu nemocnicu a za zarobené peniaze som si kúpil kvalitnú aparatúru. Založil som populárnejšie ladený Zenit s bratmi Ferkom a Lackom Škodovými i terajším hudobným režisérom v mojom štúdiu Julkom Mojžitom. Boli sme žiadaní, hrávali sme na zábavách od štvrtku do nedele. V sedemdesiatom prvom prišiel do Bystrice aj Karol Konárik a len my dvaja sme v celom meste mali novučičkú Felíciu. V práci som dobre zarábal - až 7-tisíc a ďalších 5-tisíc na muzike. Dodnes si pamätám, že som za nové auto dal 45-tisíc. Pracoval som naň asi tri roky, vtedy stál benzín 2,10.“
Rodinné hniezdo
„Bol som štíhly, fešný, mladý a na nezáujem žien som sa nemohol sťažovať. Keď sme hrali vo Zvolene v hoteli Grand, moja man-
želka Marika z Očovej tam vtedy pracovala ako servírka. Netrvalo dlho, vzali sme sa a narodil sa nám syn,“ vraví Kazík. Okamžite potrebovali bývanie, začal si preto hľadať prácu, kde by prišiel k bytu.
„Namieril som si to na národný výbor. Bol som drzý a neústupčivý, a tak som si okamžite vydobyl novučičký trojizbový byt v Sásovej. Bolo mi senzačne - mal som prácu, kapelu, auto, byt, skvelú manželku i syna, a tak to so mnou išlo ďalej. Ale všetko som si musel zaslúžiť,“ konštatuje. Za strojára sa vyučil v Calexe, na národnom výbore v Bystrici začínal ako šofér a pustil sa do štúdií. Keď zmaturoval na ekonomickej škole, stal sa vedúcim Akcie Z a riadil šiestich inžinierov. Potom absolvoval štvorročné štú-
dium na Inštitúte ministerstva vnútra a po šestnástich rokoch úradovania končil ako vedúci odboru výstavby MsNV.
Presvedčil ho Krajíček
V čase, keď sa rozbiehali Bystrické zvony a Kazík začal robiť asistenta Ivanovi Krajíčkovi, už mal dvoch synov – Róberta aj Riša. „Keď prišli s Oldom Hlaváčkom vystupovať na stredné Slovensko, odmietli kapelu z Bratislavy, ale vybrali si moju deväťčlennú s dvomi speváčkami. Všimol si ma ústredný riaditeľ vtedajšieho Slovkoncertu a urobil zo mňa riaditeľa krajského strediska v Bystrici. Od osemdesiateho prvého sa mi až do revolúcie stala robota koníčkom, stále som hrával a stihol som
prejsť kus sveta.“
Po revolúcii začal podnikať. Po čase sa však opäť ozval Ivan Krajíček a oznámil mu, že bude spievať v pesničkovej súťaži Repete Vzdialenú. „Nechcelo sa mi do toho. Mal som pekáreň, lekáreň, na Donovaloch prenajatý hotel, varil som pre 1500 ľudí, predával som semená... Zamestnával som veľa ľudí, viacero riaditeľov, vedúcich divízie či vedúcich, rozbehol som veľký kolotoč, ale prišiel som rýchlo na to, že pokiaľ si pri biznise nesedím a nevidím do toho, všetci si dobre žijú, okrem mňa. Hrozne som sa zadĺžil a mal som čo robiť, aby som sa z toho spamätal,“ vraví Robo Kazík. „Na moje námietky, že sa zbláznil, veď tam má kopu hviezd, mi vtedy Ivan odvetil: „Teba keď národ uvidí, uverí ti“. A pieseň Vzdialená niekoľkokrát zvíťazila. Ivan vymyslel ďalší plán: „Prinesieš mi dvadsať pesničiek z Juhoslávie, vyzeráš, ako keby si južanom z koča vypadol... Môj prvý album sa predáva doteraz.“
Z podnikateľa „dochtor“
Úspech berie Kazík triezvo a rezervovane: „Pokiaľ sa človek nezblázni z popularity, prináša úspech potešenie. Aj keď sa moje skladby slušne predávali a Repete „letelo“, úspech som pokladal za spoločné dielo tímu mojich spolupracovníkov. Najväčším vyznamenaním, ktoré sa nedá prirovnať ani k bronzovému či striebornému Slávikovi, bolo, keď prišla za mnou po koncerte jedna staručká teta. Keď som jej chcel darovať moju kazetu, trasľavými rukami ma chytila a povedala: „Pán Kazík, vy ste viac ako desať dochtorov! Viete, ja som už stará, všetko ma bolí a pani dochtorka mi stále predpisuje veľa, veľa liekov. Mne už nič nezaberá, ale keď si pustím tú vašu Vráť sa mi, láska, tak zabudnem na všetky starosti a bolesti.“
Sviatočné vydýchnutie
„Často vidím upachtených, uštvaných ľudí, ktorí okolo mňa prechádzajú a bláznivo sa za niečím ženú. Žasnem, za čím sa my všetci vlastne ženieme? Kam sa ponáhľame? Veď nám nič neutečie. Precestoval som veľa krajín. Zažil som, ako sa ľudia v Helsinkách alebo Stockholme na seba usmievajú, sú pokojní a milí k sebe. Nám toto bohatstvo na Slovensku chýba. Viem, je ťažká doba, ale závidíme si ešte aj úsmev na perách... Pochádzam z chudobnej rodiny, maminka bola domáca, otec po celý život hrdlačil na poli, alebo sa staral o kone. Keď som sa stal riaditeľom Slovkoncertu, bol som na to ako chlapec z vidieka náramne hrdý. Prišiel som šťastný domov, otec sedeli na gangu a tuho fajčili. Vošiel som a zvolal: „Tato, máte raditela!“ Oni sa tak na mňa pozreli, doniesli z komory pálenku a povedali mi: „Počúvaj, synu, ked si ty taký velký ráditel. Zapamataj si tri veci. Nezabudni, odkál si vyšel. (Tým mysleli rodný kraj a vidiecke prostredie). Ked pojdeš po schodoch hore, pozdrav šetkych, ktorí pojdu dole. Lebo aj ty raz pojdeš dole a budeš rád, ked ťa pozdravia tí, čo pojdu hore. A do tretice - ži a nechaj žit.“
Žijeme len krátko
„Otcových zásad som sa držal a darí sa mi. Pridal som si k nim ešte jednu moju zásadu: Žijeme tak krátko, že jeden druhému by sme mali len dobre robiť.
Možno, že si teraz poviete, jemu sa ľahko rozpráva, keď sa mu darí. Ale ja nepoznám slovo nedá sa. Začínal som z nuly a musel som nepredstaviteľne veľa urobiť pre to, aby som bol tam, kde som dnes, aby som sa postaral o moju manželku a synov. Pokiaľ mi Pán Boh dá zdravie, budem rád, že môžem urobiť ešte niečo nielen pre moju rodinu, ale aj pre iných. Som presvedčený, že kto dobro dáva, tomu sa dobro späť vracia.“
Silvia Struhárová
Foto: Ivona Orešková