O basketbalový boom pod Zoborom sa postaral aj príchod 30-ročného rozohrávača Miljana Čuroviča. Tento Čiernohorec sa síce pomalšie rozbiehal, no v posledných kolách už podáva výkony, na ktoré je radosť pozerať. V našom rozhovore sme prešli viaceré zaujímavé témy.
- Môžete prezradiť vaše športové začiatky?
- Tak, ako vari každý chlapec, aj ja som si občas zahral futbal, ale postupne som zisťoval, že basketbal je športom, ktorému sa chcem venovať s plnou vážnosťou. Bolo to síce pomerne neskoro, až v štrnástich rokoch, ale svoje rozhodnutie vôbec neľutujem. Hrávať som začal v Novom Sade, kde mám aj dnes trvalé bydlisko.
- Mali k športu blízko aj vaši rodinní príslušníci?
- Mama s otcom mali síce šport radi, ale aktívne sa mu nevenovali. Brat tiež hrával basketbal, lenže ja som to dotiahol najďalej.
- Mali ste talent na basketbal, alebo vám trvalo presadiť sa predsa len trochu dlhšie?
- Talent i fyzické dispozície som rozhodne mal, pretože inak by som to nedotiahol až na legionára vo francúzskej druhej lige či v najvyššej slovenskej súťaži.
- Vari každý športovec vo svojich začiatkoch má nielen svoj vzor, ale aj sen, ktorý by chcel dosiahnuť. Kto bol vaším vzorom a o čom ste v mladosti snili?
- Od začiatku som sa chcel stať profesionálnym basketbalistom, čo sa mi aj splnilo. A je jedno, že je to "iba" na Slovensku, pretože aj jeho najvyššia súťaž svoju kvalitu má. Možno, že som mohol dosiahnuť aj viac, ale zatiaľ som spokojný. Mojím vzorom bol Juhoslovan Alexander Djordjevič, ktorý hral tiež na poste rozohrávača. Síce stále ešte pôsobí v talianskej lige, ale má už svoj vek, a nie je už tak na vrchole, ako keď bol mladší.
- Čo považujete za svoj doteraz najväčší športový úspech?
- Už medzi mládežou som odohral viacero pekných zápasov, hoci titul majstra krajiny som nezískal. Ešte v čase bývalej Juhoslávie som na jednom turnaji reprezentoval Srbsko. Ako senior si asi najviac cením víťazstvo vo finále Česko-Slovenského pohára s Lučencom a postup s týmto mužstvom do druhej fázy Európskej ligy.
- Dá sa porovnať súčasné mužstvo Nitry s tým, keď ste hrávali v Lučenci?
- Vôbec nie. Pod Zoborom je veľa mladých, ale talentovaných hráčov, ktorí majú pri dobrom vedení budúcnosť pred sebou, kým v Lučenci bol vyzretý tím skúsených borcov. Opakujem, nitrianske mužstvo má všetky predpoklady, aby za krátky čas bolo rovnako kvalitné a silné, ako bolo vlaňajší tím Lučenca.
- Slovenskú ligu máte už zmapovanú, nuž naša otázka sa týka vášho súčasného mužstva. Má za optimálnych okolností na to, aby sa dostalo do finále?
- Na to si okrem Lučenčanov, ktorí sa posilnili o štyroch hráčov bývalej Juhoslávie, bude brúsiť zuby určite aj majster zo Svitu, ktorý je na svojej palubovke takmer neporaziteľný. Miešať karty bude chcieť aj Komárno. Naše mužstvo hernú kvalitu rozhodne má a všetci v ňom túžime bojovať o majstrovský titul.
- Ako ste si zvykli na Nitru?
- Celkom v pohode. Je to pekné a pomerne veľké mesto, podobné ako "môj" Novi Sad. Pomohli mi aj spoluhráči, nuž zatiaľ môžem povedať, že s mojím pobytom v Nitre som spokojný.
- Nejaký ten rôčik určite ešte hrať budete, ale čo bude potom, keď s basketbalom skončíte?
- Teraz o tom ešte tak intenzívne nepremýšľam, no chcel by som zostať pri basketbale. A či už to bude vo funkcii trénera, alebo nejakého funkcionára, to ukáže až budúcnosť.
- Pred nami sú Vianoce. Ako ich pri vašom legionárčení zvyknete tráviť?
- Už niekoľko rokov hrávam za hranicami svojej vlasti, takže slávim vlastne iba jedny Vianoce, tie katolícke. Domov sa totiž na tie naše, pravoslávne, nedostanem. U nás sú totiž pravé Vianoce až po novom roku, šiesteho januára. Stromček sa stavia tesne pred Silvestrom a v tento deň sa dávajú aj darčeky. Počas našich Vianoc sa potom stretáva pri bohatom stole celá rozvetvená rodina. Aj u nás sú však Vianoce veľkým sviatkom.
- Spomeniete si, aký najkrajší darček ste dostali pod stromček?
- Tak to naozaj nie. Občas to boli lopty, či už futbalová alebo basketbalová, občas oblečenie a hračky, ale na nejaký výnimočný darček si nespomínam.
- Čo by ste chceli nájsť pod stromčekom v tomto roku?
- Na nejaký hmotný darček si veľmi nepotrpím, pre mňa by bolo najdôležitejšie, aby som bol zdravý a aby som mohol podávať čo najlepšie výkony. Prirodzene, veľa zdravia želám aj všetkým mojim blízkym, priateľom a spoluhráčom.
- Ponesiete domov aj nejaké darčeky?
- Pravdaže. Už mám niečo aj nakúpené, nielen pre rodičov, ale aj pre brata a jeho manželku.
- Spomínali ste, že u vás sú trošku iné zvyky, nuž by ste mohli prezradiť, čo u vás nechýba na vianočnom stole?
- Je to podobné ako u vás, teda ryba so šalátom, ale chýbať nesmie kapustný list, v ktorom je zabalené mleté mäso.
- Kde budete na Silvestra a ako ho oslávite?
- Posledný zápas hráme 17. decembra, takže dúfam, že mi dá tréner také voľno, aby som mohol byť doma aspoň na Silvestra. A ako posledný deň v roku oslavujeme? Rovnako ako tu, teda najrozličnejšími zábavami a tancom. Začíname vlastne už päť dní pred Silvestrom a končíme päť dní po ňom, tesne pred našimi Vianocami. Takmer všetci ľudia chodia von a výborne sa zabávajú.
JOZEF UHLÁRIK