Pani Alene Lukáčovej z Nitry vlani v januári ťažko ochorel manžel. Po opakovanej hospitalizácii v nemocnici verdikt lekárov znel: nedá sa nič robiť. Posledný aprílový týždeň bol pacient prepustený domov s diagnózou rakovina skeletu. „Odporúčali mi, aby som navštívila ambulanciu bolesti. Nakoľko som nevidiaca (o zrak som prišla 6. februára 1990, po zápale zrakového nervu), diabetička a kardiačka, dali mi návrh, že k nám domov budú chodiť dobrovoľníci hospicovej starostlivosti,“ hovorí pani Alena, ktorá predtým ani netušila, čo to vlastne hospic je.
„Pomoc, ktorú som dostala, sa nedá opísať slovami. Denne mi pomáhali pri opatere manžela, zabezpečili všetko potrebné. Doniesli aj chodítko a invalidný vozík, ktorým ho brali na prechádzky. Manžel postupne schudol zo 120 na sedemdesiat kilogramov, vedel, čo sa deje, no nebolo na ňom vidieť známky zúfalstva. Dokázali ho odreagovať, poskytli mu neuveriteľnú duchovnú silu. Kto to neskúsil, ten nepochopí. Opatrovala som babičku aj mamičku, ale to sa nedá porovnať. Keby hospic už teraz fungoval, je neskoro. Je veľa ľudí, ktorí takúto pomoc potrebujú,“ konštatuje na základe vlastnej skúsenosti pani Alena.
- mh -
