Situáciu skomplikuje
optimalizácia súdnej siete
„Stav sudcov na trestnom úseku nitrianskeho krajského súdu nie je dobrý. Obsadení sme prakticky tri mesiace dopredu vytýčenými pojednávaniami. Pre porovnanie: v Banskej Bystrici, ktorá má menší obvod, majú na trestnom úseku štrnásť sudcov, u nás ich je iba jedenásť. Kým komerční právnici a advokáti sa postupne mohli vysoko špecializovať, u sudcov to kvôli nízkemu stavu nie je možné,“ hovorí Stanislav Libant, predseda trestného senátu nitrianskeho krajského súdu.
Tvrdí, že sa obsadenie trestného úseku prakticky celé roky výrazne neposilnilo. Počet káuz pritom narástol, rovnako ako počet legislatívnych zmien, v ktorých sa treba orientovať. „V roku 1989 bolo Federálnym zhromaždením a Národnou radou prijatých 37 zákonov a 153 iných noriem, čo je spolu 190. Vlani to bolo 195 zákonov a 566 iných noriem, teda 761. Navyše sa v rámci trestného úseku od roku 1990 už dvanásťkrát menil výpočet majetkovej škody, trestný poriadok a trestný zákon bol od roku 1961 (má teda 43 rokov!) novelizovaný 35-krát. Výkonnosť sudcov je však verejnosťou hodnotená podľa dnešných kritérií. O potrebe nového komplexného kódexu sme počúvali už v niekoľkých predvolebných kampaniach, vždy bol nakoniec zhodený zo stola. V súčasnosti sa pripravuje znovu...“
Situáciu podľa Libanta ešte skomplikuje k 1.7. 2004 plánovaná optimalizácia súdnej siete. „Ak si niekto predstavuje, že po zrušení trnavského a trenčianskeho súdu si sudcovia zoberú svoje spisy a jednoducho budú pokračovať v Nitre, je naivný. Pochybujem napríklad, že budú do Nitry dochádzať prísediaci. Ak potom nastane zmena v senáte, bude treba vec pojednávať od začiatku. Konania sa tak predĺžia, príde k prieťahom. Vytvorí sa stav pred kolapsom,“ myslí si Libant.
Pravda často zostáva skrytá
„Filozofia výkonu súdnej moci na trestnom úseku je taká, že súd má povinnosť dopátrať sa pravdy. Sudca je postavený takpovediac do „úlohy Boha“. Skutočnú pravdu však pozná len ten, kto tam bol, kto to videl alebo Všemohúci. Ja osobne si myslím, že pravda je filozofický a nie právny termín. Veľakrát je tak maskovaná, že ju nemožno odkryť. V tomto smere je pozícia angloamerických súdov oveľa ľahšia - u nich je prioritou vec rozhodnúť, a nie pátrať po pravde. Podávanie návrhov na dôkazy a výkon dôkazov je ponechaný na účastníkov konania. Istá kontradiktórnosť sa má zaviesť aj do nášho trestného poriadku, pôjde o osobitý slovenský model. Naďalej však zostane povinnosťou súdu, aby v prípade, ak to uzná za vhodné, vykonával dokazovanie sám,“ konštatuje Stanislav Libant.
Hovorí, že len necharakterný človek si je istý vlastným rozhodnutím, že je perfektné. „Bývajú prípady, keď si myslíme, že je obžalovaný nevinný, no všetky dôkazy svedčia o tom, že vinný je. Naše presvedčenie, ktoré je založené najmä na intuícii, musí ísť bokom, pretože fakty svedčia o opaku. Ale bývajú aj prípady, kedy si myslíme, že ten človek bol skutočne páchateľom, a niet dôkazov, ktoré by svedčili o jeho vine. V USA napríklad registrujú aj to, či bol občan oslobodený pre nedostatok dôkazov. V takom prípade akoby sa povedalo: všetci sme vedeli, že to bol on, ale na odsúdenie neboli dôkazy...“
Za bermudy hrozí pokuta
Libant by privítal, keby sa celé pojednávanie snímalo kamerou, respektíve by sa z neho robil aspoň zvukový záznam. „Som veľkým zástancom toho, aby sa pojednávanie „napálilo“ na CD a predložilo sa odvolaciemu súdu spolu so zápisnicou. V takomto stave by sa i archivovalo. Nikto by tak nemohol namietať, či niečo v zápisnici je, alebo nie je. Odvolací súd by potom mohol posudzovať aj intonáciu hlasu, zafarbenie slov, výraz tváre obžalovaného i svedkov. V Čechách to už skúšajú.“ Prítomnosť televíznych kamier, ktoré by proces preniesli na obrazovky, však sudca nevíta. Ide podľa neho o príliš vážnu vec na to, aby sa z nej robilo divadlo.
Z niektorých ľudí sa na súde aj bez prítomnosti médií stávajú exhibicionisti. Iní sa, naopak, uzatvoria do seba. Nájdu sa aj takí, ktorí sa chcú predviesť v oblečení, iní si dovolia prísť v bermudách. „Jedného svedka som kvôli tomu vykázal z miestnosti a odročil som pojednávanie. Von som už poslal aj verejnosť – muža v plážovom oblečení a šľapkách. V takýchto prípadoch môže predseda senátu udeliť pokutu do 50-tisíc korún. Ak je súd chrámom justície, mal by sa človek obliecť ako do kostola, teda primerane a slušne,“ dozvedáme sa od Stanislava Libanta, ktorý má v tejto oblasti povesť prísneho sudcu. Len tento rok rozdal sankcie za asi 80-tisíc korún. Z toho 30-tisíc musel zaplatiť obhajca, ktorý zmaril pojednávanie, vytýčené na štyri dni. Vraj stratil dôveru ku klientovi. „Strata dôvery, to je vo väčšine prípadov inak povedané, že klient prestal platiť...“ - komentuje sudca Libant.
Na senát zabudol,
pojednával sám
Sudcom je sedem rokov, predtým pracoval päť rokov ako advokát a deväť ako prokurátor. Za ten čas zažil množstvo kurióznych situácií. „Napríklad na jednom nemenovanom okresnom súde – nebolo to v Nitre – si začínajúci sudca neuvedomil, že má pojednávať v senáte. Celú vec odpojednával ako samosudca. Keď som ho ako advokát na záver upozornil, že senát nie je prítomný, vstal a povedal: toto bola taká malá skúška, choďte všetci von, za chvíľu pôjdeme na ostro.“
Z advokátskej praxe si Libant pamätá aj na klienta, obžalovaného z krádeže. „Povedal som mu, že bude dobré, keď na súde veľmi veľmi oľutuje, čo spáchal. Videl som na ňom, ako sa počas celého pojednávania snaží plakať, no nešlo mu to. Až na záver sa mu to skutočne podarilo. Nie veľmi to pomohlo, ale mne vylúdil úsmev na tvári... Z vlastnej súdnej praxe si pamätám aj dvoch svedkov, ktorí prišli neskoro na pojednávanie. Keď to prvý odôvodňoval tým, že jeho manželka dojčí dieťa, v súdnej sieni zašumelo. O niekoľko minút na to prišiel aj druhý meškajúci svedok. Začal sa ospravedlňovať, že jeho manželka má malé dieťa - už nemusel ani dopovedať, že ho dojčí, a sála burácala smiechom...“
Miriam Hojčušová
