S absolútnou samozrejmosou zasväcuje materstvu a výchove detí každý svoj de. Kým ju nestretnete, neuveríte, že sa možno s takým zanietením, optimizmom a triezvou láskou poduja na starostlivos o - nielen dve vlastné deti, ale o pätnás alších, u ktorých vlastná rodina zlyhala. Ich osudy i správanie smutne poznailo bu týranie biologickými rodimi, rôzne retardácie alebo diagnózy, farba pleti, pobyt v detských domovoch i centrách SOS. Pani Veronika Nemcová im poskytuje radostné detstvo, istotu rodinného zázemia, možnos dôstojne preži, zaradi sa do normálneho života a nadobudnú životne dôležité sebavedomie. Hodnoty, ktoré sú nedocenitené a nezaplatitené. Deti postupne „vypúša“ z rodinného hniezda, aby sa postavili na vlastné nohy a z ich úspechov a prosperity má nevýslovnú rados.
Žijú si v pohode
„Nepoznám nespavos i rôzne boaky. Veer padám od únavy do postele ako mtva a ráno sa teším, že dom je plný. Mám to šastie, že moja práca a záuba sú totožné. Povolanie uiteky v materskej škole je mojím koníkom. Viem navari a venova sa deom, ale iné profesie by som asi nemohla robi. Možno je to pre niekoho nepochopitené, ale môj život je pokojnejší, ako život mnohých moderných mladých mamiiek, s ktorými sa dnes stretávam a ktoré majú problém postara sa o dve malé deti… My si žijeme v pohode!“ - vraví supermama Veronika, s ktorou okrem jej manžela Vladimíra Baláža obýva rodinný dom so záhradkou oproti letnému kúpalisku v Nových Zámkoch 14 detí, tri alšie sa už osamostatnili a z domu odišli. „A tri nové k nám vo februári pribudli - 10-roná Andrea, 8-roný Gusto a 11-roná Lívia. Oslovili ma z obianskeho združenia Návrat, aby som sa ich ujala. Podobne ako ostatné sú vemi zlaté a už si u nás pomaly zvykajú. V uplynulých horúcich doch sme sa boli kúpa na Štrande, dobre sme sa tam spolu zabavili a vemi sa tešíme na blížiacu sa dovolenku vo francúzskom Saint Tropéz. Berieme deti, ktoré neboli s nami pred dvoma rokmi v Tunisku,“ pochvauje si rodinnú pohodu pani Nemcová.
Prvé boli Katka a Majka
„Moje dve vlastné deti som od roku 1976 vychovávala ako rozvedená. Vtedy mala Alenka necelé tri a ubka dva roky. Keže v školstve pracujem už tridsa rokov, k deom mám blízko. Ke moje dcéry podrástli, boli stále menej doma - ubku prijali ako desaronú do Internátnej športovej školy v Treníne, pretekala na majstrovstvách. Alenka zasa chodila na atletiku a mala už svoje záujmy. Najprv som pracovala v spoloenských organizáciách, napríklad ako predsedníka zväzu žien, no zistila som, že taká práca je pre ma o niom. Ke sa dostal do platnosti zákon, že aj osamelá žena si môže vzia diea z detského domova, pribudli k nám trojroné dvojiky Katka a Majka. Volala som ich moje dve ryžové zrnká. Dcéry už vemi túžili po sestrách,“ zaala opisova svoj príbeh Veronika Nemcová. Dvojiky sa správali, ako ke presadíte kvet zo skleníka von. Bývali vtedy v paneláku, Alenka a ubka boli zbehlé, samostatné, stretávali sa s kamarátkami... Katka s Majkou nepoznali ni okrem dvora v detskom domove a jeho budovu. Avšak robili rýchle pokroky a postupne všetko dobehli. Pani Nemcová chodila s nimi do sanatória, vybavila im odklad do školy. Vydolovala z nich všetko. Dnes sú z nich vyuené kuchárky. Katka skonila na isté jednotky a Majka mala jednu dvojku. V štúdiu pokraujú a robia si maturitu v Komárne v odbore verejné stravovanie. Naalej sa vemi dobre uia a Majka sa dokonca chystá na vysokú školu.
Dospelé dcéry nasledujú mamu
„Keby si každý vzal len jedno diea z detského domova, mohli by ich zruši,“ vraví pani Nemcová. O tomto sú presvedené aj jej vlastné dcéry. „Alenka vlani promovala na Univerzite Konštantína Filozofa, okrem vlastného syna Jožka sa s manželom starajú o sedem detí z domova – Janku, Veronku, Majku, Marcelku, Moniku, Petrušku a uu. Najstaršia chodí do piatej, najmenšie škôlkarky uím v mojej triede v MŠ. Majú sa dobre, bývajú v modernom priestrannom pestúnskom zariadení v Nových Zámkoch. Za je úspešný v zamestnaní, kúpili si nové 9-miestne auto. Mám z nich vekú rados,“ vraví pani Nemcová. Dozvedáme sa, že jej mladšia dcéra ubka vychováva tri svoje deti a dve z domova - Dominiku, Števka, Lenku, Eviku a Miška. Má teraz doma také menšie domáce jasle a škôlku. Býva zatia v inžiaku, deti majú krásnu detskú izbu so šmýkakou, rôznymi hrakami. Nadácia Rozum a cit im prispela na praktické poschodové postele. Darí sa im a deti prosperujú.
Dlhý zoznam mien
„Mojou treou dospelou dcérou, ale adoptívnou, je Maa. Ke boli Katka a Majka u nás dva roky a zvykli si, oslovili ma až z Bratislavy, že aby som si ju vzala k sebe. Otec jej ako sedemronej pri bitke zlomil spodinu lebenú. Jeho zavreli, ona sa dostala do detského domova. Bolo to vemi nešastné dieva, potrestané niekokonásobne - vrátili ju do domova spä z asi troch rodín, mužov sa totiž vemi bála. Vtedy mala už dvanás rokov. Pomaliky sa pozostatkov z predchádzajúcich prostredí u nás zbavila, pribrala na váhe, vyuila sa i vydala. Dnes býva v peknom dome so záhradkou v Bošáci spolu s manželom a jeho matkou a pred šiestimi rokmi sa jej narodila Tánika. Pravidelne sme v kontakte, chodia k nám na návštevu vždy poas leta a my zasa k nim cestujeme cez Vianoce. asto si telefonujeme a píšeme. Mám obrovskú rados, že sa dokáže riadne stara o rodinu a ži spokojne,“ vysypala zo seba pani Veronika.
Potom si znova po dvoch rokoch vzala z detského domova trojronú Blanku. No keže ostatné deti boli už veké, išla znova do domova a vybrala si Darinku. „Lenže bol tam aj Vladko, ktorý sa na ma vrhol so slovami: „Ty si moja mamika, ja idem s tebou!“ - a už aj sedel v aute. Na úradoch boli proti, lebo sme v rodine chlapca nemali. Dali mi podmienku, bu si k nemu ešte jedného vezmem, alebo ho vrátim. Pribudol k nemu Ferko, ale vtom mi povedali: „On má aj sestriku!“ Klaudia mala vtedy jeden rok, bála som sa trochu, lebo som mala zrazu doma pä malých detí. Ale neutujem,“ konštatuje smelo pani Veronika.
Spoloné deti
Pred štyrmi rokmi sa zoznámila s inžinierom Vladimírom Balážom, ktorý pracoval na istiarni odpadových vôd v Šuranoch. Vydala sa po druhý raz a spontánne sa obaja rozhodli, že keže on deti nemá, adoptujú si spoloné ratolesti. „Vybrali sme si 2-roné dvojiky Izabelu a Jacqueline. Medzitým sme rozšírili náš dom na sedem izieb a do dvoch rokov chceme vytiahnu i podkrovie. Deti rastú, doba je ažká, budeme ho potrebova,“ vraví starostlivá supermama. Chváli všetky veké deti, najmä dievatá jej vraj vemi pomáhajú v domácnosti. Vo vekej rodine je vemi dôležitá dobrá organizácia. „U nás žijú deti dobrovone, lebo sa dobre spolu cítime, máme sa radi, vychádzame si v ústrety. Spolu s manželom sme benevolentní rodiia, ale deti majú pevne stanovené hranice, o si môžu dovoli. Nestrpela by som napríklad zníženú známku zo správania alebo záškoláctvo.“ Deti majú pevný denný režim. Ke po vyuovaní prídu zo školy domov, naobedujú sa, preobleú sa, pobehajú po dome a uia sa spolu až do veera. Chodia na rôzne krúžky - tanený, basketbal, volejbal, hádzanú, poítae, palikovanie… „S demi presedíme celé popoludnia nad knihami, a i ke niektoré majú ažkosti z uením, snažia sa a vidíme pokroky. Majú záujem najmä o praktické povolania,“ vraví pani Nemcová.
Ich život je pestrý
Zo stanice SOS si vzali vlani v lete ôsmaku Alenku a štvrtáku Kristínku. „Vemi som váhala, lebo veké deti sa ažšie prispôsobujú. Vážim si to, že sa u nás zlepšili v správaní i prospechu. Našu dennodennú starostlivos a lásku nám všetky deti oplácajú. Po niekokých mesiacoch mi Alenka zhotovila umelecké dielko s nápisom Mamike. Bez toho, aby som mala nejaký sviatok. Bol to pre ma okamih nevýslovného šastia,“ hrdí sa pani Nemcová. Energiu a optimizmus dodáva všetkým deom v maximálnej miere: „Vaše povinnosti sú len ui sa a hra,“ vraví im. Ke majú sviatok, pred kúpou dareka môžu vyslovi, po om túžia. Núdzou netrpia - majú tri poítae, tri televízory, kolobežky, kolieskové korule, pekné obleenie, zimné lyžovaky, letné dovolenky, výlety, dve veké autá...
„Náš život nie je nudný. Zažijeme spolu s demi fantastické príhody. Napríklad Ferko raz zavrel do chladniky maku. Otvorím chladniku a prekvapenie ma neminulo. Ke nám doviezli na stavbu kvádre, tak im poobíjal rohy… Deti vedia povyvádza všelio, no nebijem ich, ale postavím do kúta v kuchyni…“ smeje sa supermama.
Deti sú životabudi
Pýtame sa detí, aké je to býva v takejto rodine. Každé by nám chcelo nieo poveda, no Vladko nám s hrdosou oznamuje, že Ferko mu vlani na jese zachránil život. Ke nechtiac skoil na rozbitú fašu pri nealekej krme a rozrezal si tepnu, Ferko ho na chrbte priniesol domov. Potom ho otec odviezol na pohotovos a tam mu ranu zašili.
Otec Vladimír vraví, že by ho dievatá i manželka radi trochu rozmaznávali, ale roboty je u nich vždy dos. Pomáha chysta deom desiate, pra, žehli, uklada veci do skrí, deti rozváža na krúžky… Tie ho zasa vedia najviac prekvapi pri súažiach a hrách na poítai. „Sú šikovné a mám o robi, aby ma nepredbehli. Deti sú pre ma životabudi. Bez nich by bolo smutno,“ skromne vraví „chodiaca encyklopédia“, ako ho pani Nemcová rada nazýva. „Keže deti nemajú vlastných príbuzných, ktorých by mohli navštevova, chodíme na klubové stretnutia do Návratu v Nitre, Nových Zámkoch i Bratislave. Zaregistrovali sme sa aj v Asociácii náhradných rodín. Toto sú naši príbuzní a známi. Tu majú deti seberovných, tu je priestor na stretnutia s alšími náhradnými rodimi a výmenu skúseností a rád, ktoré pomôžu v prípade problémov a starostí, ktoré sú pri výchove detí bežné.“
Silvia Struhárová