Nealeko Zlatých Moraviec, v obci Hostie, vás v jednej z uliiek urite upúta prieelie domu Ondreja Belicu. Historická studa s vahadlom, vypínajúca sa do výšky vyše troch metrov, i drevený voz s vyše stolitrovým sudom, z ktorého cícerkom vyteká „medovina“, vás zaujmú natoko, že sa potešíte pozvaniu aj do vnútorných priestorov dvora.
Náinie zháa od známych
Pozdž vstupného chodníka stojí vysoká dosková stena, na ktorej sú umiestnené nástroje a náinie, aké používali udia na dedine. Nájdete tu ronícky pluh, motyky, esadlo na konope, pomôcky na prácu v lese. „Zaujímavá je napríklad píla pre troch drevorubaov,“ ukazuje nám malý skanzen Ondrej Belica, autor myšlienky i realizátor diela. Historické náinie si zháa od známych. „Mnohí majú v humnách a na povalách zabudnuté kosáky, vidly, hrable… Aj tak by im to po ase zhrdzavelo. Všetko vyšmirgujem, oistím, natriem antikoróznou farbou, nalakujem. Rád by som to uchoval pre budúce generácie.“ Ondrej Belica sa svojej záube venuje viac ako desa rokov. „Spoiatku som nevedel vyrobi ani drevený šinde. Išiel som sa pozrie do Slovenského národného múzea v Martine ako vlastne vyzerajú. Dnes ich mám na streche 3500, zhotovil som ich za dva mesiace,“ pochválil sa 56-roný rezbár, ovocinár a velár, ktorý pracuje ako manipulant v Západoslovenskej energetike v Zlatých Moravciach.
Predal auto a zaal vyrezáva
Myšlienka vytvori súkromné ronícke múzeum sa vraj zrodila, ke dokonil roboty s vysádzaním záhrady. Aj tá sa líši od záhrad ostatných susedov. Má v nej staré ekotypy ovocia, teda stromy, ktoré neboli nijako šachtené. Je tu i vzácny genofond desiatok takmer zabudnutých odrôd marhú, hrušiek, jabloní, sliviek. Vraj tu nenájdete dve rovnaké odrody, každá je iná. Niektoré stromeky sú zo zahraniia. „Vždy ma bavilo robi to, o iní nerobia. Predal som auto a zaal som s vyrezávaním a reparáciou predmetov z dreva, železa i velieho vosku,“ ukazuje nám ozdobnú svieku, ktorá je súasou asi pälitrového okovaného súdka na medovinu.
Šikovné ruky domáceho pána vidie aj priamo na dome. Namiesto betónového podložia otvorenej verandy, ktorá slúži na príjemné posedenia, vyskladal dlážku z dubových polienok. Drevené sú lavice aj stolík. Drevom je obložená tiež celá veranda, pod strechou visia hlinené džbánky, viazaniky sušených kvetov, klásky kukurice, štíhle tekvice, ktoré sa kedysi používali na ahanie vína zo suda, vence cesnaku i karmínovo ervené cibule. Na priedomí a v predzáhradke zas dominujú živé, dlhodobo kvitnúce rastliny. O tie sa stará manželka Alžbeta.
Vyrobil si vlastný erb
Na vekú dosku z lipového dreva na nádvorí namaoval Ondrej Belica žatevný pár v kroji. V alšej asti neobvyklej expozície predstavuje pohad na velárstvo, ktorému sa venuje už tridsa rokov. Vyrobil si dokonca i vlastný erb.
Jeho arokrásnemu svetu farieb, vôní a chutí akoby udávali tón zvoneky – prame potešenia, ako hovorí domáci gazda. Návštevník sa ich nevdojak dotkne hlavou, alebo do nich zadúcha vietor. Ich trblietavý zvuk sa nesie po okolí.
Sníva o reparácii budovy
V predizbe domu nás zaujala na stene zavesená opracovaná doska, na ktorej je vyrezaný text: Ni nebolo nemožné, lebo som chcel. „Je to myšlienka Milana Rastislava Štefánika. Som jeho veký obdivovate,“ hovorí Ondrej Belica. „Bol podobného zmýšania ako ja. Vážim si aj Andreja Kmea, lebo bol velár, botanik, záhradkár, zakladal herbáre, bol kazom a najmä nemal rád krmy, preto založil spolok striezlivosti,“ zamýša sa Belica.
Jeho snom je zreparova jednu budovu v Hostí. Chcel by tam urobi miestnos celú vykladanú drevom. Mala by slúži ako kultúrne centrum. „Dedina by mala by dedinou a nie gýom alebo krmami. Chcel by som, aby udia nezabudli, ako žili ich predkovia. Naša minulos patrí k dedine a potrebujeme ju zachova. Som rád, ke sa návštevníci prídu ku mne pozrie a odchádzajú plní zážitkov – a ešte dám každému okoštova za kalíštek medoviny. Chcel by som vybudova aj pec na chlieb. Mohli by sa pri nej zamestna dvaja - traja udia, ale nemám sa kam obráti, aby ma niekto trošiku „potlail“ v odborných veciach. Všetko, o na pec treba, mám. Je tu však slabá pomoc z obecného úradu. Chcel som postavi aj autobusovú zastávku z dreva. Ani v tomto som nepochodil,“ tvrdí Ondrej Belica, ktorý by si vemi želal, aby v jeho dedine opä pulzoval život.
Spomína, ako pred rokmi každú sobotu a nedeu, v predfašiangový as, boli tancovaky záhradkárov, velárov, hasiov… „Doba nám túto rados zobrala. Prišla televízia a ostala krma. A nie jedna, ale tri. Devädesiat percent dedinanov je apatických. Kultúra odišla do miest. Mesto ukradlo kultúru z dediny. Mali sme tu kino, divadlo – všetko zmizlo. Chcel by som kultúru vráti aspo týmto spôsobom, aby dedina opä žila svojím vlastným životom.“
Ondrej Sivák
