Mauzóleum Vojtecha Bartakovia, jágerského arcibiskupa, sa nachádza v Dolných Lefantovciach v okrese Nitra. O barokovej stavbe hne veda hlavnej cesty miestni vea nevedia. „O Bartakoviovi sa viac hovorí a píše v Maarsku,“ povedal bývalý miestny kaz Michal Baláž, ktorý prednáša na Teologickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ke organizoval sympózium o tejto osobnosti, nadviazal kontakt s Arcibiskupským archívom v Jágri. „Nachádza sa v om asi pä krabíc nepreštudovaných dokumentov arcibiskupa, písaných v latinine, nemine i maarine. Medzi nimi aj korešpondencia s Jozefom Fratiškom I i pápežom. Jeho život ešte nie je preskúmaný,“ tvrdí.
NA UHORSKOM SNEME
Vojtech Bartakovi, pochádzajúci zo šachtickej rodiny chorvátskeho pôvodu, sa narodil pravdepodobne v Lefantovciach a jeho rodina sídlila v Oponiciach. V obci žil do svojich štyroch rokov, kým mu nezomrela matka, pôvodom Maarka. Výchovu potom prebrala jeho stará mama z Mecheníc. Vybral si cestu duchovného. Svoju dráhu zaínal ako generálny vikár v Trnave, potom sa stal rožavským biskupom. Podporoval úsilie kazov, ktorí bojovali proti alkoholizmu zakladaním spolkov triezvosti. Za jeho pôsobenia v Rožave vyíali prírodné živly. Požiare a povodne boli ažkou skúškou pre veriacich, ktorým otváral srdce i sýpky. asto vravieval: „o nemôžeš ovplyvni, trpezlivo znášaj“.
Bartakovi sa zúastoval na rokovaní uhorského snemu v Bratislave. „Poas revolúcie v rokoch 1847 až 1848 sa zachoval ako prezieravý lovek, diplomat a v politických búrkach si zachoval rovnováhu. Zostal na strane konzervatívcov z Viedne, hoci neskrýval smútok nad stratou uhorskej ústavy,“ povedal o om kaz Peter Sedlák. Poukázal na to, že protestoval u vtedajšieho ministra náboženstva a školstva Jozef Eötvösa proti opatreniam, ktorými chcela vláda zúži innos cirkvi. Žiadal obsadi opustené cirkevné úrady.
S BERNOLÁKOM I HOLLÝM
V presadzovaní cirkevných požiadaviek sa nebál mladého cisára Františka Jozefa I. Pápež ho po potlaení revolúcie vymenoval za arcibiskupa v Jágri. Jáger bol považovaný za dôležitú arcidiecézu v Uhorsku po srdci cirkvi Ostrihome. Do funkcie bol uvedený v roku1851 a pôsobil v nej štvrstoroie. Podporoval sirotince, výchovné ústavy uiteov a študentov. Prispieval na obnovu a výstavbu kostolov v rodnej farnosti, v Trnave i Rožave. V Ostrihomskej bazilike dal postavi boný oltár. Zafinancoval aj organ v jágerskej katedrále, ktorý bol prvým v Rakúsko-Uhorsku. Veké finanné sumy venoval aj rehoným spolonostiam - satmarkám v Rožnave, anglickým pannám v Jágre i uršulinkám a jezuitom v Trnave.
V Trnave nadviazal kontakty s Antonom Bernolákom, ktorý sa zaslúžil o rozvoj slovenského jazyka. Neskôr sa stretával so svojím súasníkom Jánom Hollým a šíril jeho diela. Kaz venoval Bartakoviovi báse, v ktorej vyzdvihuje jeho záujem o kultúru a umenie. Diela vydával v latinine, bernolákovskej slovenine, maarine. Okolo neho bolo dos osôb zo slovenského prostredia, napríklad bratia Žaškovci, ktorí zostavili chrámový spevník. Bartakovi k jeho slovenskému a maarskému vydaniu napísal predslov. Poda Michala Baláža sa spevník používa dodnes.
V CÍNOVEJ TRUHLE
„Bartakovi bol kazom, aristokratom, verným panovníkovi. V istom ase bol mecenášom slovenskej kníhtlae, najmä spevníkov. Ako lovek svojej doby bol uhorským vlastencom a prechádzal od uhorského do maarského zmýšania. Z kázní zasa cíti, že dol dobrým katolíckym kazom,“ hodnotil na sympóziu Tarján Bence.
K láske ku kazstvu a udu slúžil do svojho skonu 30. mája 1873. Lefantovania si tento rok pripomenuli 130 rokov jeho úmrtia koncertom. Bartakovia pochovali v cínovej a drevenej truhle do mauzólea, ku svojim príbuzným. „Nebývalo zvykom, aby sa dal vysoký cirkevný hodnostár pochova do rodiska,“ konštatuje kaz Michal Baláž.
Mauzóleum „prežilo“ aj poas socializmu. Obec ho používala namiesto domu smútku. Pred dvomi rokmi ho obnovili. Na obnovu prispeli aj jágerský arcibiskup István Seregély, ktorý je predsedom Maarskej biskupskej konferencie, a miestny obecný úrad.- bej -
