Pre poovníka je lov až na poslednom mieste. Aspo tak to tvrdia lenovia Okresnej organizácie Slovenského poovníckeho zväzu (SPZ) v Nitre. „Prvoradá je starostlivos o chov zveri, až potom môžeme rozmýša nad úlovkami,“ prezradil nám o svojej záube František Nosek, predseda okresnej organizácie SPZ a predseda Poovníckeho združenia v Jarku. Uviedol, že poovný revír PZ Jarok má rozlohu približne 1800 hektárov, z toho asi štyristo hektárov je lesná pôda.
„Sledova prírodu je krásny pocit. Nedávno sme v dolinke smerom k Hornej Kráovej zazreli aj dropa vekého. Je to však vemi plachý tvor, a ke sa pri nealekej vysielake objavili montéri, opä sa kdesi vytratil. Pre väšinu zveri sú nebezpeenstvom najmä líšky, túlavé psy a maky. Žia, objavujú sa aj pytliaci. Nastavujú oká, používajú prerobené vzduchovky, ale aj moderné zbrane. Lesná stráž je väšinou bezmocná. Ak totiž chytia pytliaka - okára, aj tak sa ni nedorieši. Spomína aj na tohoronú zimu, ktorá bola síce vemi studená, ale strelil poas nej krásneho daniela s vemi pekným lopatovým parožím. „V súboji o mladú la ho na boku zranil sok v láske. Pre krvácajúce zviera to bolo skôr vykúpenie. Inak by trpel ovea dlhšie a so všetkou pravdepodobnosou by skonil pod pazúrmi dravej zveri,“ vysvetuje František Nosek.
Dodáva, že v našich podmienkach môže na loveka obdivuhodne zapôsobi aj zajaia ruja. Vždy v nej víazí dominantný samec. Zajac sa snaží nadbieha svojej partnerke, ale nie je tam sám. Pritom každý svoju sexuálnu vitalitu prejavuje iným spôsobom. Súperov najastejšie odháa dupaním, skákaním, neraz lietajú aj chumáe vytrhnutej srsti. Prvé zajace sa tento rok liahli už v marci. Tie, ktoré prežili noné mrazy, bývajú ovea silnejšie ako zajace z letných vrhov.
„Poovníctvu sa venujem viac ako tridsa rokov. Pobyt v lese pôsobí ako balzam na dušu po náronom týždni. Stáva sa, že obas kvôli poovake prespím aj mimo domova. Hlboko v horách vám nepomôže ani mobilný telefón. Manželka Jolana spoiatku nebola z mojich „výletov“ nadšená. Ale na jej guláš vždy s nadšením všetci spomínajú,“ hovorí skúsený poovník.
Napriek možnostiam sa nenaháa za kapitálnymi úlovkami. Z trofejí, ktoré má vo svojej zbierke, si najviac cení parožie krásneho desatoráka, ktoré dostal k pädesiatke pred dvomi rokmi. Strelil ho v revíri poovníckeho združenia Drieovo. „Bol to už starší jedinec, prakticky po zenite svojej sexuálnej výkonnosti, preto sa pohyboval mimo stáda. Ke sme ho v lese vysledovali, ležal vo vysokej tráve unavený po boji s mladšími samcami. Videli sme mu iba hlavu s parožím. Bolo by zbytoné striea. Zrazu sa však postavil a zaal klusa medzi stromy. Už som chcel zloži pušku, priate Janko Jambriškin však zahvízdal, jele postál a vtedy som ho dostal. Strela mu prešla presne cez komoru. Urobil iba tri kroky a padol,“ spomína si František Nosek.
K poovníctvu ho priviedol svokor Jozef Lehoák. Malý problém nastal teraz, nakoko má iba dve dcéry, Dagmar a Marcelu. Loveckej vášni však podahol za Miroslav Turba, takže sa zdá, že poovníke chodníky trávou tak ahko nezarastú.
Ondrej Sivák