Svoj osobný historický úspech dosiahol Rastislav Vincúr na Maldivách, kde sa s mužstvom Valencia stal majstrom krajiny. Nitriansku brankársku legendu netreba vari nikomu zvlášť predstavovať, veď pod Zoborom odviedol kus dobrej práce nielen medzi žrďami, ale aj ako tréner. Po rokoch strávených v Spartaku Trnava sa vybral na skusy do ostrovného štátu, aby s jedným z jeho mužstiev obhájil vlaňajší titul šampióna.
„Príchod na Maldivy bol pre mňa v prvom rade stretnutie sa s niečím celkom novým. Iná mentalita ľudí, pracovné prostredie a tiež futbalové znalosti mojich zverencov. Tie síce po technickej stránke neboli zlé, no hráči sa zbytočne vybíjali v osobných súbojoch a prakticky všetci chceli útočiť. Obrana bola až druhoradá, a tak aj preto tam padalo v zápasoch pomerne veľa gólov,“ prezradil najzákladnejšie informácie zo svojho „legionárčenia“ R. Vincúr.
A aké prostredie našiel v ďalekom svete na svoju prácu? „Male je ostrovné mesto o rozlohe jedného kilometra štvorcového, ktoré má asi štyridsaťtisíc obyvateľov. Sú to moslimovia, nuž sa každú chvíľu modlili. Musel som si zvyknúť aj na to, že hráči to robili pred zápasom či cez prestávku. Hráči sú profesionáli i poloprofesionáli, ktorí trénujú až po práci. Na ostrove je iba jeden kvalitný trávnatý štadión, na ňom sa ale prakticky každý deň odohrávajú majstrovské zápasy, pretože všetky ligové mužstvá hrajú iba tam. Trénovali sme na neupravenom pieskovom ihrisku, celkovo sú tam také štyri, ktoré slúžia všetkým obyvateľom Male. Pre nás tam boli vyhradené dve hodiny. Na Male futbal hrať rozhodne vedia a pre tento šport majú navyše veľmi zapálené srdce.“
Valencia vyhrala ligu s dvojbodovým náskokom, no jej futbalisti sa predstavili aj v kvalifikácii na ligu majstrov tamojšieho regiónu. „Pre hráčov to bol veľký úspech. Škoda, že po remíze u majstra Indie sme s ním doma prehrali, a tak sme ďalej nepostúpili. I napriek tomu ma teší, že som dosiahol svoj historický úspech, pretože ako hráčovi, ale ani ako trénerovi, sa mi na Slovensku titul získať nepodarilo. Prekvapilo ma však, že sme ho tam ani veľmi neoslavovali.“
Nitrianska brankárska legenda ani po príchode domov nezaháľa, pretože už rozmýšľa o tom, že si pod Zoborom otvorí školu. Ako ináč, brankársku. „Neviem, či sa ešte do Male vrátim, a pretože bez futbalu nevydržím, chcem robiť niečo osožné. Chcel by som sa v Nitre venovať brankárom, ale kde to presne bude, to ešte neviem. Všetko je ešte v štádiu riešenia. Podľa záujmu nielen zo strany hráčov, ale aj z hľadiska priestorov, sa napokon rozhodnem, kde bude môj hlavný „stan“, a koľko to celé bude stáť. Nemienim z toho robiť zárobkový podnik, pretože ja chcem hlavne pomôcť futbalu,“ dodal na margo svojich najnovších aktivít R. Vincúr, ktorý verí, že získanými skúsenosťami ešte viac zviditeľní už dnes uznávanú nitriansku brankársku školu. jozef uhlárik