„Odnepamäti to u nás funguje tak, že ke na Nitru sadne štedroveerný súmrak, na jednom z dvorov starého mesta zaparkuje auto, ktoré k štedroveernému stolu privezie rodinu mojej sestry. Spolone zapálime svieky na nealekom cintoríne. Ako spomienku a poakovanie tým, ktorí už nie sú medzi nami.
Potom sa už necháme omámi vôou prvých podkoviiek vyprážaného kapra, dovárajúcej sa hubovej polievky. K slávnostným chvíam patrí aj degustácia nového vína z pivnice môjho švagra. Až potom ma zachváti pocit šastia a radosti,“ rozhovorila sa o kráse sviatoných dní prorektorka Univerzity Konštantína Filozofa pre vedu a výskum Eva Tuná.
„Všetci sme sa narodili pod Zoborom a všetci tu spolone oakávame príchod najkrajšej veere, najradostnejších sviatkov roka. Sviatkov, ktoré v našej rodine boli, sú a pevne verím, že aj vždy budú spojené s kresanskou tradíciou. Tá v našej rodine nemá len podobu kapra a darekov, ale je spojená aj s nezabudnuteným zážitkom zo slov Otca kardinála, z tónov vianonej piesne „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa“, ktoré v prvý vianoný sviatok zaznievajú v Nitrianskej hradnej katedrále.“
Na Vianoce svojho detstva spomína s dojatím. „Vždy boli krásne. akujem za ne mojim rodiom, ktorí už dnes nie sú s nami. Za to, že také prežívam aj teraz, akujem aj sestriným deom a celej rodine. Za vea vianonej krásy a lásky akujem aj Bohu. Doprial mi možno viac, ako druhým,“ pokrauje vo svojich vyznaniach naša Eva. K tomuto obdobiu sa viaže aj úsmevný zážitok, ktorý sa u nás poas sviatkov vždy spomínal. Ke som mala rok, iba chvíu pred rozsvietením stromeka som vianone naladenému otcovi vypadla zo saní, ktoré ahal za sebou. Otec po chvíli zistil, že sa mu ide akosi ahšie. Ja som ležala tíško vo vekom snehovom záveji pri nitrianskom cukrovare,“ hovorí Eva Tuná.
Ondrej Sivák
