Kedy sa zrodil nápad vydávať Nitrianske noviny?
Už ako dieťa som v sebe nosila zámer robiť regionálne noviny. Táto motivácia bola silná, zrejme osudová. V roku 1991 som ukončila štúdium na Filozofickej fakulte v Bratislave a moje prvé kroky viedli do redakcie Nitrianskeho hlasu.
Vtedajší šéfredaktor Tibor Kalecký ma informoval, že voľné miesto nemá. Okamžite som zavtipkovala, že ak ma neprijme, noviny začnem vydávať sama.
Zasmial sa s poznámkou, že som „fantasta“, dokonca mi dovolil nahliadnuť do nákladov a výnosov novín, vtedy ešte vydávaných okresným úradom. Aj keď ich bilancia bola stratová, ja som cítila, že svoj sen chcem uskutočniť.
Do regionálnych novín si teda predsa nastúpila.
Situácia sa vyvíjala tak, že aj Tibor Kalecký stál o niekoľko mesiacov pred rozhodnutím ako ďalej. Okresný úrad, ktorý dovtedy Nitriansky hlas vydával, túto úlohu vypovedal a redakčný kolektív sa musel postaviť na vlastné nohy.
Lenže medzi pracovníkmi došlo k názorovej nezhode a rozdelili sa na dve skupiny, ktoré začali vydávať Nový nitriansky hlas (Kalecký) a Nitriansky hlásnik (Lörincová, Varga, Štrba) ako súkromné noviny.
Vďaka tomu bola moja žiadosť o prijatie do zamestnania oprášená a ja som sa v júli 1991 stala redaktorkou Nového nitrianskeho hlasu.
V tejto redakcii si sa však ocitla iba na krátke obdobie - jedenásť mesiacov.
Je to pravda, ale toto obdobie bolo kľúčové. Mala som veľkú chuť pracovať a naučila som sa všetko potrebné – od technickej stránky novín cez inzerciu až k výrobným detailom.
Spomeniem si na to vždy, keď narazím na mladého človeka, ktorý sa v práci nemá záujem učiť nové veci. Poznanie detailov a praktické skúsenosti sú však pre profesionálny rast nevyhnutné. Mne toto školenie stačilo na to, aby som nabrala odvahu.
Keďže moja predstava o novinách bola iná, pokúsila som sa ju formulovať. Zostalo to však bez odozvy, preto som z redakcie odišla.
Kam?
Pravdupovediac, na úrad práce. A vlastne, všetko jedno mi nebolo. V tom čase som už mala trojročného syna a už mi končila materská, ktorú som si neužila. Náhoda však chcela, že som stretla kolegu, dnes novinára Hospodárskych novín Norberta Vrabca, ktorý z podobných dôvodov odišiel z Nitrianskeho hlásnika.
Vtedy sa začal rodiť nápad založiť regionálny týždenník – dostal názov Nitrianske noviny. A hoci on sa po dvoch mesiacoch rozhodol z tohto projektu stiahnuť, pri založení novín zohral veľkú motivačnú úlohu.
Ostala si po jeho odchode na vydávanie sama?
Ťažko sa tomu verí, ale bolo to tak. Oslovila som viac ľudí, podnikateľov, do projektu neznámych Nitrianskych novín však nikto nechcel vstúpiť. Stále vychádzali Nový nitriansky hlas aj Nitriansky hlásnik, ďalšie tituly sa objavovali, vznikali, zanikali, trh bol preplnený.
Situácia nevyzerala ružovo, inzercia, ktorá pokrývala výrobné náklady, sa nezískavala jednoducho. Výrobná cena novín bola vyššia ako predajná, zvýšiť cenu novín však kvôli konkurencii nebolo možné. Ekonomicky sme krvácali všetci.
Na jednom z novinárskych plesov Jožo Malý symbolicky pálil všetky tituly, ktoré v Nitre zanikli. Nitrianske noviny na tento zoznam našťastie nepatria. Čo ich udržiavalo v tomto ťažkom období?
Viera. Rozmer „fantastu“, ktorý Tibor Kalecký správne pomenoval. Samozrejme, tvrdá drina na úkor rodiny. Ale aj podpora najbližších, manžela Romana Schlarmanna, ktorý je dnes kľúčovou osobnosťou vydavateľstva regionálnych novín na Slovensku.
Najväčší podiel však mali práve moji rodičia, ktorí stáli pri mne a pomáhali mi, za čo som im nesmierne vďačná. Otec mi pomáhal pri korektúrach, ale aj pri vytelefonovávaní športových výsledkov. Mama sa mi dodnes stará o synov – ten druhý sa mi narodil pred šiestimi rokmi, no dovolila som si iba niekoľkomesačnú materskú.
Môžem povedať, že každú hodinu, ktorú som odpracovala pre noviny, zároveň odrobili aj moji rodičia, najmä mamička. Táto skvelá a úžasná žena mi po celý čas pomáha.
Aké teda boli najdôležitejšie kroky v rozvoji Nitrianskych novín?
Samozrejme, 19. október 1992, kedy vyšlo prvé číslo. V januári 1993 prešli na veľký novinový formát a akosi symbolicky sme sa zaradili medzi veľké noviny. V jednu prebdenú noc, kedy mi nedala spať vysoká remitenda, sa zrodil nápad rozvážať noviny s mliekom a chlebom do každej predajne potravín v meste aj na dedinách.
Podarilo sa to uskutočniť vďaka ochote bývalého riaditeľa Nipeku Ladislava Jaszberényiho a šéfa firmy Incar Mariána Urovkina. Takto sme sa dostali tam, kde nebola konkurencia a výsledok bol prekvapujúci. Dnes sú už noviny vo všetkých potravinách, my sme však boli prví. Tento obchodný ťah si vtedy všimol aj mesačník Strategie. Medzi prvými sme prešli od tlačiarenskej sadzby k počítačovej grafike novín.
A, samozrejme, svoju úlohu zohrala aj kvalita novín, rovnako ako rubriky spoločenská kronika a trh práce. Išli sme svojou cestou a od konkurencie sme sa chceli líšiť. Ohlas mala aj dovtedy neobjavená športová príloha, ktorá sa rozširovala až do súčasnej podoby.
Prvé číslo vyšlo 19. októbra 1992. (zdroj: ARCHÍV NITRIANSKYCH NOVÍN)Kedy teda bolo isté, že Nitrianske noviny prežijú?
Už v máji 1993 čitatelia rozhodli, že chcú kupovať Nitrianske noviny. Bolo to možno aj na poslednú chvíľu, dlhšie by sa sa ani nedalo.
Ako na to reagovala konkurencia?
Najskôr nevšímavo, neskôr nervózne. Konkurenčný boj sa stával dramatickým a bol by na samostatné rozprávanie. Boli to osočujúce články v novinách, ohovárania, udania, policajná razia v redakcii, ktorú nám v čase uzávierky poslal kolega z exkonkurenčných novín.
Našou silnou stránkou však po celý čas asi bolo to, že sme sa nestali politickými novinami, ani novinami iba pre istú skupinu ľudí. Nitrianske noviny sa od začiatku formovali ako všeobecné, určené pre širokú skupinu čitateľov. A ľudia si nás obľúbili a začali kupovať pravidelne.
Čo pri tom zohralo najväčšiu úlohu?
Najmä šťastie na ľudí, ktorí do redakcie postupne prichádzali. Naša redakcia dokázala vychovať najlepších redaktorov v regióne, pre ktorých sa stala práca záľubou a naopak. Práca v regionálnych novinách, to je vlastne životný štýl, nevyhnutnosť pracovať celý týždeň a aj počas víkendov v pružnom pracovnom čase.
Mnohí tento nápor a vysoké nároky nevydržia. Som hrdá na to, že kľúčoví ľudia, ktorí do novín postupne prichádzali (Korman, Suško, Novosedlík, Šeböková, Kilian, Hojušová) aj dnes pracujú alebo spolupracujú s Nitrianskymi novinami. Sú to skvelí a v celoslovenskom meradle uznávaní odborníci, a hoci mnohí z nich dostali aj iné ponuky, zostávajú pri Nitrianskych novinách. Verím, že čitatelia tento vzťah cítia.
Vďaka tomu sa Nitrianskym novinám a ich mutáciám podarilo v desiatom roku existencie prehupnúť cez náklad 37-tisíc. A to je rovnaký dôvod na oslavu ako naše okrúhle jubileum.
Aké teda budú Nitrianske noviny tretieho tisícročia?
Verím, že Nitrianske noviny sa aj naďalej budú dynamicky rozvíjať a zvyšovať predajný náklad v rámci Nitrianskeho kraja.
V súčasnosti sú už súčasťou významného slovenského vydavateľstva Petit Press, ktorého akcionárom je aj nemecké Verlagsgruppe Passau, ktoré vydáva regionálne noviny vo viacerých európskych krajinách. To je záruka profesionálnych kontaktov aj ďalšieho rozvoja vydavateľských zámerov.
Vďaka zanietenosti nitrianskeho tímu sa Nitra stala centrom divízie regionálnych týždenníkov, naše skúsenosti odovzdávame dvadsiatim regionálnym týždenníkom a mutáciám s nákladom viac ako 150-tisíc výtlačkov. Čo je však najdôležitejšie – na Slovensku, v krajine s dlhoročnou tradíciou centrálnej tlače, si regionálne noviny upevňujú postavenie. A tak v čase, keď denníky zápasia o čitateľov, náklad našich novín sa stále zvyšuje. Z toho mám naozaj veľkú radosť.
