DETSTVO V OPONICIACH
Preo sa príbeh spomína práve v Oponiciach? Geraldina ako prvé diea grófa Júliusa Apponyiho a Amerianky Gladys Steuartovej v tejto dedine prežila kus detstva a mladosti. Poas leta i Vianoc chodievala do vekého renesanného kaštiea, ktorý sa v posledných desaroiach zmenil na božie dopustenie. Bývala asto v spolonosti svojej sestry Virginie, starej matky Margaréty Apponyiovej a strýka Henricha Apponyiho, majitea oponického panstva.
Rodáka z Budapešti, po matke Amerianka, mala svojský temperament. Aj v obleení odmietla rakúsko-uhorskú naškrobenos a dala prednos bláznivej americkej móde. Noblesná dáma hrávala golf i tenis. Lámanou sloveninou komunikovala s miestnymi obyvatemi, ktorí boli zamestnaní v službách jej strýka. Deti chudobných si ju zvedavo obzerali, ke v bielych podkolienkach behala okolo zámockej fontány.
VIANONÉ NÁDIELKY
Jej stará matka Margaréta bola horlivá katolíka. Práve ona vybrala Geraldine aj jej sestre prestížnu katolícku univerzitu, niekoko kilometrov od Viedne. Založila v Oponiciach kláštor, chudobinec a nemocnicu, ktorá bola prvou v topoianskom re-gióne. Na Vianoce sa Apponyiovci stretávali v oponickom panstve. Margaréta obe dievatá pritiahla na vianoné charitatívne akcie. Zvolali chudobné deti z dediny a rozdávali im šatstvo a sladkosti, ktoré vo svojej biede celý rok nevideli. V kaštieli sa venovali runým prácam a pod vplyvom Margaréty našli záubu i v maovaní. Ich stará mama je totiž autorkou známeho obrazu zrúcaniny Oponického hradu. ítali knihy z miestnej knižnice a tie, ktoré im prirástli k srdcu, podpísali. Dodnes sa dá v múzeu vidie podpis Geraldiny v rožku knihy Balalajka z obdobia Puškinovho života.
V Oponiciach sa spomínajú romantické zimy. Zasnežená príroda Tríbeského pohoria lákala na poovaky, ktoré boli výsadou šachty. Na muflónov a diviakov chodievali aj apponyiovské dievatá. A ešte chytali ryby v miestnych rybníkoch.
NÁVŠTEVA Z INDIE
Pred Silvestrom roku 1930 prišiel na návštevu do kaštiea patialský maharadža z Indie, jeden z najbohatších mužov sveta. Zoznámil sa s Henrichom poas jeho polronej expedície v Indii. Sprievod Indov v turbanoch ešte Oponice nezažili. Návšteva indického vladára bola v eskoslovenskej republike vzácnosou. Do dediny vtedy prišli aj ministri, vevyslanci a grófi zo susedných obcí. Vzácni hostia prijali pozvanie na slávnostnú veeru, z ktorej existuje dobová fotografia. Maharadžovi muži sedeli za stolom v bielych turbanoch.
Geraldina mala vtedy pätnás rokov, jej sestra o rok menej, no výchovou sa neodlišovali od dospelých. Najmladšia manželka patialského maharadžu obliekla Geraldinu a Virginiu do indických šiat sári a na krk im zavesila rubínové náhrdelníky. Po veeri im šaty podarovala, ale rubínové skvosty si zobrala spä. Geraldina si myslela, že im nechá aj drahokamy. Neskrývala svoje sklamanie a pobavila tým celú spolonos, pretože náhrdelníky mali závratnú cenu. Henrich si vtedy pomyslel, že by ho vytrhli z ekonomických problémov, ktoré ho po návrate z poovaiek v exotických krajinách prenasledovali ako noná mora.
Mätež jazykov
Stôl sa na hostine prehýbal vyberanými jedlami. Od predjedla po dezert kraovala francúzska kuchya. V slepaej polievke plávali knedliky vo farbách maarskej trikolóry. Služobníctvo si spoza španielskej steny, ktorú vidie aj na dobovej fotografii, mohlo spolonos poobzera a vychutna si tú mätež jazykov. Jedlo vychvaovali v nemine, maarine, francúzštine i anglitine. Zábava trvala do neskorých veerných hodín pri cigánskej kapele, ktorú si panstvo objednalo až z Budapešti. V múzeu je vystavených zopár kúskov starého riadu a príborov, možno práve tých, ktoré sa používali na hostine. Geraldina sa pred indickým vladárom blysla aj na poovake, ktorá nasledovala na druhý de.
Po pekných doch prišli smutné. Zomrel jej otec a neskôr stará matka Margaréta. Tým sa pretrhla šnúra jej pobytov v Oponiciach a zdržiavala sa inde v Európe.
NÁRUŽIVÝ POOVNÍK
Poas tohtoroného novembra bola v miestnom kostole sprístupnená hrobka Henricha, ktorý za Rakúsko-uhorskej monarchie pracoval v diplomatických službách. Dnešní sedemdesiatnici si zaspomínali, že ako deti boli na jeho pohrebe. Dedinania ho mali radi aj preto, že im dával obživu. V rukách mal liehovary, tehelne, pílu, farmu na chov strieborných líšok a hranostajov, lesy a ornú pôdu.
Povráva sa, že poovaky v Sudáne a Indii zruinovali jeho majetok. „Je pravdou, že boli nákladné. Expedícia v Indii však bola do znanej asti zaplatená tamojšími maharadžami, u ktorých bol Henrich hosom. Spomína to vo svojich listoch matke Margaréte. Píše, že sa teší prírastku strieborných líšok a hranostajov na svojej farme, pretože mu vynahradia náklady na expedíciu. Mohlo to tak by, ve farma prosperovala aj poas druhej svetovej vojny. Mala zabezpeený export kožušín do Rakúska a Nemecka,“ hovorí Králik, ktorý si myslí, že nie poovaky priviedli Henrichov majetok na mizinu, ale priveká dôvera k uom. Dodáva, že majetok kúpila rodina Slezákových za štyri milióny a ani tie nepokryli jeho dlžoby.
DENNÍK Z TIBETU
„Henrich si na poovakách písal denník, v ktorom si sám sebe vyíta: „Môj úbohý denník, dva dni som a opomenul, a nenapísal som do teba ani iarku.“ Rýchle ho vyahuje vo výške pätisíc metrov nad morom. Vonku zúri víchrica a pri svetle svieky píše na prenosnom písacom stroji obkúený Himalájami. Papier zapa zážitkami z uplynulých dvoch dní. „Toko som toho prežil, odpus mi, ak som na nieo zabudol,“ dodáva na záver. List vytrhne a posiela v pravidelnej pošte matke Margaréte do Oponíc. Chcel, aby mala vždy erstvé informácie o jeho pohybe a aby sa neobávala o jeho život, hoci neraz visel na vlásku. Jeho denník už vyšiel knižne v Maarsku a vtesnal sa do vyše štyristo strán. Henrich v om vypustil všetky dôvernosti o rodine, ktoré si dovolil v inej súkromnej korešpondencii. Akoby poítal s tým, že ho bude raz íta niekto cudzí.
Kto denník íta, prenesie sa do Kašmíru, na lov na barana-amona, nonú poovaku v džungli alebo uvidí u maharadžu biliardové stoly plné neobrúsených zafírov, smaragdov a diamantov. Jednoducho zabudne na priestor a as,“ dopa riadite múzea, ktorý sa usiluje o vydanie knihy v slovenine. Je tam aj rozprávanie o tom, ako Henrich skolil prvého tigra. Jeho trofej obdivujú návštevníci múzea veda maety zo slonovej kosti, ktorú si priniesol z Indie.
SMUTNÝ KONIEC
Vzdelaný Henrich s korenistým humorom nemal núdzu o ženy. Krútili sa okolo neho noblesné aristokratky alebo krásky nižšieho pôvodu. Do oka mu raz padla aj parížska tanenica Josephine Backerová, ktorá za ním merala cestu do Oponíc. Nikdy sa ale neoženil. Najbližšou ženou v jeho živote bola jeho múdra matka. Videla sa v om, hýkala ho. Ke na smrtenej posteli dodýchavala, Henrich triasol lekárom a zdesene krial: „Robte voao! Nesmie zomrie!“
Ke zomrela, nemal pre o ži. Nevydržal archu dlhov a zúriacej hospodárskej krízy. Nezmieril sa s tým, že musel preda kaštie a s ním znanú as majetku. Na dušu pädesiatnika svetobežníka doahla samota. Zvony na kostole ohlasovali jeho smr. Oficiálne kruhy nikdy nepriznali samovraždu. Zomrel o tri roky skôr, ako sa Geraldina vydala za albánskeho kráa, ktorý by bol Apponyiho dlhy hravo vyrovnal.
OPä RUŽA
Riadite múzea, ktorý pätnás rokov študuje históriu apponyiovskej rodiny, konštatuje: „Ich životy nie sú fádne, ale fascinujúce.“ Oarila ho kráovná, ktorá prijala pozvanie mohamedána Zogu do Albánska, hoci nevedela, o ju aká. Prekvapuje ho Henrich, o ktorom stále vychádzajú na povrch nové skutonosti. Králik zhromažuje veci viažuce sa na panstvo a na minulos starých otcov. Z vlastných skúsenosti vie, že ich schovávajú staré povaly.
S Geraldinou sa už nestretne, poda neho to chcel asi osud. Uvažuje o tom, i jeho pozvanie do Oponíc prijme jej sestra Virginia. S kráovskou rodinou komunikuje písomne prostredníctvom ich tlaového tajomníka.
Albánska kráovná na Oponice nezabudla. V liste Petrovi pred asom vlastnorune napísala: „Pamätám si našu dedinu, obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky... To je jedno z miest, ktoré som vemi milovala.“ Oponice videla naposledy v roku 1938.
Jej manželstvo v albánskej Tirane trvalo iba rok. Potom jej rodinu z krajiny vyhnali fašistické vojská a komunistický režim jej nedovolil vráti sa. Prežila roky vyhnanstva v cudzích krajinách so Zogom, ktorý o 23 rokov zomrel. Vošla do dejín ako Biela ruža Uhorska a kráovná všetkých Albáncov.
Jana Beová
Foto: - archív Petra Králika, bej -
