Svätý Peter je dedinka na juhu Slovenska. Ke sme sa pýtali na „Piu“ Oršolíka, každý hne vedel poveda, kde býva. Poznajú ho všetci. Ve dedinu takmer neopúša. Maximálne, ke ide k lekárovi i na súd. Po tom, o pred dvoma rokmi o vlások unikol smrti, no zaplatil pädesiatimi percentami spáleného tela, sa do cudzieho prostredia nerád púša. Nemá rád udivené pohady. V Petri si naho predsa len zvykli, neberú ho ako atrakciu. Preto sa už sem-tam zájde pozrie na futbal, párkrát bol aj v miestnej vinárni. Najradšej je však doma. S rodimi, no najmä so synom Tomášom z prvého manželstva, s dcérkou Klaudiou a jej mamou Monikou. Tým už pohad na neho zovšednel. Majú ho jednoducho radi, nezáleží na tom, ako vyzerá. Iba mama sa ešte obas rozplae, ke sa pozrie na syna. Koniec-koncov, jeho tiež znova a znova prekvapuje pohad do zrkadla. Na neznámu tvár. „Z teba už nikdy nebude lovek,“ vyletelo vraj zo šokovaného otca, ke ho videl prvý raz v nemocnici. Mýlil sa. Mýlil sa i Piu, ktorý si to myslel tiež. Vtedy nechcel ži. Dnes je tridsajedenroný muž rád, že žije. Je šastný a spokojný, lebo vidí, že rany sa hoja. Verí, že už bude len lepšie.
O osude Štefana Oršolíka sme sa dozvedeli vaka futbalovému zápasu. Usporiadal ho pre lekárov z Centra popálenín ružinovskej nemocnice v Bratislave, kde mu zachránili život. Ke totiž niekdajší vášnivý futbalista prestal bojova o život a rezignoval, jeden z lekárov sa chytil slamky:
„Piu, vydrž! Uvidíš, my si ešte raz spolone ten futbal zahráme!“
To bol, zdá sa, bod zlomu. Popálený muž sa znova pustil do boja. A vyhral. Dnes napriek tomu, že vyzerá, ako vyzerá, je vyrovnaný sám so sebou a dokáže sa teši zo života. Hoci ten, kto ho vidí prvý raz, zmeravie, on vie, že pred rokom vyzeral ovea horšie. Ke jeho tvár a telo boli jedna boavá chrasta.
Teraz, ke sa už transplantovaná koža zhojila, splnil aj sub, ktorý dal doktorovi. V lete usporiadal doma v dedine futbalový zápas. Rodáci kontra lekársky manšaft. Doktori prišli radi, ve Piu je ich pýchou. Pretože pri ažkých popáleninách je problém, že nezvratné rany utži nielen telo, ale i duša. Málokto dokáže prija novú podobu. Piu to dokázal.
udská faka
Ako sa to stalo? Kto bol na vine? Preo sa vznietil benzín v kanistre? A preo tam vôbec bol, ke sa tankovala nafta? Toto sú otázky, ktoré ešte stále riešia súdy. Iné tvrdí zamestnávate, iné Štefan Oršolík. Zostame teda pri faktoch.
Tretieho septembra roku 2000 sa v nedený podveer chystal Piu Oršolík, šofér kamiónu, na služobnú cestu. Ešte išiel natankova na družstevnú pumpu. Už chcel zakrúti vrchnák na nádrži, ke zrazu vyšahol plame.
„Zaal som horie. Inštinktívne som sa vrhol na zem, no nepomáhalo to. Hoci to trvalo dos dlho, ni ma nebolelo. Vlastne som bol zmierený - teraz zomriem! No zrazu plamene ustali. Pumpárovi sa podarilo uhasi ma.“
Spolone ešte zašli na vrátnicu, zavolali sanitku a rodiom.
„Poul som, ako mama strašne vykríkla. Ke za mnou aj s otcom dobehli, našli ma však pri vedomí. Stále ma ni nebolelo, nemal som rany, nikde krv. Iba som bol akýsi snedý. A cítil som, že sa mi zaína napína koža. To som ešte netušil, že je to znak hlbokých popálenín, že zakrátko zane praska a lekári mi ju budú musie odstráni. V sanitke mi zaali dáva infúzie, lebo som stratil množstvo tekutín, a odviezli ma do Komárna na pohotovos. Až tam sa zaali neznesitené bolesti a upadol som do bezvedomia. A potom do kómy. Prebral som sa až o šes týždov, už v Bratislave. o nasledovalo, to neželám ani najhoršiemu nepriateovi.“
Bozky na päty
Štefana Oršolíka previezli do Centra popálenín a rekonštruknej chirurgie Fakultnej nemocnice Ružinov. Pol roka vstávala mama každý de o štvrtej ráno, aby navarila, nachystala domácnos, potom cestovala takmer sto kilometrov do Bratislavy a sedela pri synovom lôžku. Domov prichádzala okolo deviatej. Rovnako Monika, jeho družka. Lekári vraveli, že je dôležité na Štefana rozpráva, aj ke je v bezvedomí. A tak sedeli, rozprávali, hladkali ho, bozkávali. Kde? Na jediné miesto, ktorého sa mohli dotýka. Na päty a lenky. Všetko ostatné ukrývala hrubá vrstva obväzov. Štefan si myslí, že bez ich podpory by to vzdal.
„Ke som sa po šiestich týždoch prebral, mal som vemi veké bolesti. Najhoršie boli preväzy. Operácie som radšej ani nepoítal. Nevedel som chodi, používa ruky, pil som iba cez slamku. Kmi ma museli malinkou lyžikou, lebo som nemohol otvori ústa. Navyše, predné zuby mi odpílili kvôli intubovaniu.“
Najväšia kríza prišla, ke sa prvý raz uvidel v zrkadle. Ešte dnes, ke o tom rozpráva, podvedome stíši hlas a o to hlasnejšie vzdychne.
„Ke som konene dokázal pohnú rukami a dal si ich pred tvár, zistil som, že mi chýbajú asti prstov. Vravím otcovi, nech prinesie zrkadlo. Vtedy som uvidel, že nemám ani nos. Že mi obhoreli aj uši, to som zistil až neskôr, ke mi dali z hlavy dole fá. Bol som otrasený. Vtedy som skutone nechcel alej ži.“
Diván namiesto diaok
Lekári, sestriky, rodiia a Monika ho však nenechali rezignova. Pomáhali mu, opatrovali ho, podporovali. A stav sa pomaliky zlepšoval. „Teraz už nechcem umrie. Nevyzerám pekne, ale akajú ma alšie operácie, sná sa to zlepší. Dôležité je, že ma už ni nebolí. Ke som prišiel z nemocnice, rok som spával v kresle. Ke som si totiž ahol na chrbát, obväzy sa mi prilepili na rany, strašne to bolelo.“
Najviac je sklamaný z poisovní:
„Myslel som, že mi vyplatia aspo životnú poistku, ale vraj najskôr o tri roky. Neustále chodím na posudkovú komisiu. Minule sa ma lekárka spýtala, preo sa nezamestnám? Vidíte ale moje ruky? Neudržím v nich ani len nôž. Mám problémy s rovnováhou, ke prudšie vstanem, alebo sa obrátim, hne sa mi zakrúti hlava. A hoci s mojím zjavom som viac-menej vyrovnaný, predsa len si neviem predstavi, nasadnú do autobusu plného cudzích udí a cestova kdesi za robotou.“
Štefan ako šofér kamiónov neustále spoznával nové kraje. Práca ho bavila. Teraz trávi dni doma v obývake. Pred televízorom, alebo sa hrá s dcérkou. Žije z invalidného dôchodku, Monika je na materskej, rodiia na penzii.
Obyajná zaúbená žena
Mimochodom, Monika. Krásna mladá žena. Kokokrát už poula otázku - preo si ho neopustila?
„Vraj ma obdivujú, že oni by nemohli. No ja som presvedená, že väšina žien by sa zachovala ako ja. Ke niekoho úbite z celého srdca, predsa ho v nešastí neopustíte. A o by som povedala dcérke, ke bude väšia? Že nemá otca iba preto, že sa popálil?“
o jej najviac pomohlo?
„Predsa, Štefan. Bola som v nemocnici i vtedy, ke ma nevnímal. Ke som videla, ako bojuje, dodalo mi to silu. Ke to vydržal on, ako som mohla zlyha ja, ktorú ni nebolelo?“
Monika dokonca tvrdí, že po úraze sa ich vzah zlepšil.
„Predtým bol Štefan uzavretý. Videla som, že ho nieo zhrýza, no nezdôveril sa mi. Teraz sme sa nauili o všetkom porozpráva, nemáme tajomstvá. Konene mám vzah, po akom som vždy túžila.“
A preo sa vlastne nezosobášia? Jednoducho, sú to dvaja moderní udia, ktorí sú presvedení, že v láske ide o celkom iné veci než o nejaké potvrdenia.
Barbora Dvoáková
FOTO SME - UBOŠ PILC
a ARCHÍV
