„Zle je, udia zaali znova chodi na básniky...“ - takto otvoril Daniel Hevier program Návod na budovanie samoty v Starom divadle Nitra. V itárni preplnenej na prasknutie ítal tento multiumelec svoje básne, improvizoval na klavíri a vystavoval autorské výtvarné koláže. Do Nitry zavíta raz za desaroie, možno aj preto sa mu darí poslucháov udrža v poruí magickej sily jeho osobnosti. „Nie je to žiadna mágia, je to vemi jednoduché. Ja si nemusím pri tvorbe vymýša. Staí poúva, chodi, pozera a všade vidím pä príbehov, pä rozprávok, drámy i srandy. Zatia mi teda nehrozí, že by som nemal o om písa,“ vraví.
Návod na budovanie samoty a inšpirácia na uliciach si však odporujú... „Som strašný samotár. Chcem by doma, nikam nechodi, ale vždy ma niekto vytiahne z ulity a nechávam sa z nej vytiahnu vemi rád.“ Ke je dva týždne alebo mesiac doma, tak mu spoloenský kontakt zaína chýba, ale udia sú poda neho aj v dome, v inžiaku, v obchodoch, takže príbehy nájde všade. Poda Heviera je všetko, aj o sa týka tvorby, o uoch prípadne zvieratách. Aj tie pokladá za rozumné bytosti, takže porozpráva sa so psíkom, ale i s vecami - so stromami, oblakmi... Korením života sú poda Heviera predovšetkým udia. Výnimone nadaný a plodný umelec má tri deti. Zatia však nevie o tom, že by sa niektoré z nich vydalo v jeho umeleckých šapajach. „Ak aj, tak to predo mnou taja. Dnes je tu so mnou dcéra Bohdana - moja pomocníka a okrem toho mám ešte dvoch synov...“ Poda Da-niela by úplne stailo, keby si našli svoje miesteko v živote a boli by spokojní a šastní.
– str -
