edli pravidelnú železninú dopravu, aby historické vláiky boli stále „zohriate“. „Neinnos a tepelné zmeny im totiž škodia viac ako pravidelné „pufkanie“ po koajnikách,“ tvrdí Wáclav Gidaszewski, nadšenec a otec myšlienky na záchranu úzkorozchodnej železnice a jej nainštalovania v Nitre. Uvažuje sa napríklad o predžení trate zo skanzenu v priestoroch Agrokomplexu až po Slovenskú ponohospodársku univerzitu.
„Pravidelný jazdný harmonogram by iastone mohol nahradi mestskú autobusovú dopravu a bola by to jedna z atrakcií, ktorá by do Nitry prilákala urite viac návštevníkov,“ uvažuje.
„Parné lokomotívy spolone s vagónmi by už dávno skonili na v starom železe. Našastie sa našli udia, ktorí nechceli len tak zabudnú na techniku, ktorú sme obdivovali ako malí šarvanci. Do Nitry sme sústredili vyradené parné rušne prakticky z celého Slovenska, ale i z iech. Viaceré tu pod starostlivými rukami opä ožili a spríjemujú život návštevníkov výstav,“ rozhovoril sa pri jednej z najvzácnejších lokomotív, ktorá nesie meno po jednom z jej záchrancov Ladislavovi Križanovi - Križko. Tak ho totiž familiárne oslovovali jeho kolegovia.
Lokomotíva, ktorá v súasnosti nesie meno tohto záchrancu technických pamiatok, bola vyrobená v roku 1918 v Linzi. Slovenské ponohospodárske múzeum ju ako torzo získalo v roku 1986 z Mladejova na Morave. „Práve v tom je krása strojárskeho umenia. L. Križan vypátral v starých archívoch KD Praha pôvodnú dokumentáciu, mnohé súiastky sme vyrábali doslova na kolene, základnú rekonštrukciu však zabezpeili Železiarne v Podbrezovej. Za to, že v Nitre dnes máme šes pojazdných parných lokomotív, môžeme poakova tiež Pavlovi Borotovi, ale aj alším. A udí, ktorí majú lásku k strojom, akoby pribúdalo.
V Pezinku vznikla cestovná kancelária, ktorá je schopná dopravi sem denne pä autobusov s návštevníkmi z iech, Holandska, Dánska, len aby sa odviezli na historickom vláiku,“ hovorí hrdo o parných klenotoch Gidaszewski. „Len doma akoby sme nevedeli, o tu máme.“
Ondrej Sivák
