í verejných na samospráve. Tá je ľuďom najbližšie, jej prostredníctvom sa môžu zapojiť do rozhodovania o otázkach, ktoré sa ich týkajú. Každý moderne zmýšľajúci človek vie, že predovšetkým fungujúce a silné samosprávy s vlastnými zdrojmi postavia demokraciu na Slovensku na pevné nohy. A platí to aj naopak – bez schopných a sebavedomých samospráv sa nám nepodarí plne sa začleniť do európskych štruktúr. O to viac je nebezpečné, že po voľbách veľmi pravdepodobne čaká samosprávu smer späť - do minulosti, do doby, keď o všetkom rozhodoval štát a jeho úradníci.
Táto neradostná predstava sa objavila u predstaviteľov Smeru. R. Fico navrhuje odloženie presunu niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a kraje. To je síce zarážajúce, ale ešte ani zďaleka nie to najhoršie z ich tvrdení. Možno totiž pochybovať o tom, či v zámere Smeru ide „len“ o odloženie ťažko zrodenej reformy verejnej správy. Dôvodom na takúto pochybnosť je oficiálny program Smeru. V ňom sa otvorene píše, že nie posilnenie samosprávy, ale naopak, všemocný štát je prostriedkom k zlepšeniu služieb občanom. Nie občan, ale štátny úradník vie podľa Fica najlepšie, čo je pre obyvateľov tejto krajiny dobré. Svoj intelektuálny vrchol dosahuje tvrdením, že decentralizácia spočíva v presune právomocí na regionálnu úroveň – ale nie na samosprávy, ale na štátne úrady.
Fico nemá záujem, aby si ľudia rozhodovali o svojich veciach sami. Otvorene sa prejavuje ako zástanca tvrdého štátneho dirigizmu. Možno je jeho motív celkom prozaický - vo voľbách do krajských samospráv jeho strana prepadla. A tak sa správa podľa starého hesla: ak zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi – ak sa samospráva nebude správať podľa mojich predstáv, nech radšej rozhoduje štát.
Reformu, ktorá, žiaľ, zastala na polceste, treba dokončiť presunutím daňových príjmov mestám a obciam. Takúto politiku zatiaľ dôsledne presadzuje len koalícia Demokratická strama – Demokratická únia. Postaveniu regiónov by veľmi pomohol úspech tejto koalície vo voľbách. Potom by reforma verejnej správy získala potrebnú razanciu.
Ak sa však k moci dostanú politické subjekty ako Smer, samosprávu čaká ťažké obdobie. Pláštik „odideologizovanej politiky“ zahaľuje ľudí neschopných rozlúčiť sa so svojou komunistickou minulosťou. Tá sa zvyčajne prejaví vtedy, keď je to najmenej vhodné. Predstava, že občania nie sú schopní riadiť si svoje veci sami a štát je ten, ktorý ich má viesť za ruku (obsiahnutá v ich volebnom programe), nech nám je dostatočným varovaním. Kto si viac váži štátnu byrokraciu než slobodné rozhodnutia občanov a samosprávnych spoločenstiev, môže sa nálepkovať rôznymi (aj tretími) cestami, no občanom bude jasné, že ide len o strach priznať farbu. Tá je totiž červená, a to poriadne.
