klinikou v Zlatých Moravciach sedí v utorok 4. júna krátko pred 13. hodinou zo päť pacientov. Dvere ambulancie sú otvorené, prítomní sú službukonajúci lekár i sestra. Napriek tomu všetci čakajú na primára.
Jedna pacientka je u neho objednaná na operáciu. Ostatní na otázku, prečo nevojdú dovnútra, ale čakajú, pokým sa primár MUDr. Jozef Hanzel vráti z obeda, nechcú alebo nevedia odpovedať. Vtom do ambulancie prichádza riaditeľ zdravotníckeho zariadenia MUDr. Pavel Dvonč. O niekoľko minút v jeho pracovni zasadne komisia kontrolného odboru, ktorá má za úlohu prešetriť sťažnosť Lýdie Augustínovej.
S dieťaťom po úraze
utekala do nemocnice
„Desaťročného syna Milana som našla po tom, ako na neho v budove školy spadla sklenená výplň dverí, dorezaného pred Gymnáziom J. Kráľa. Po lícach a krku mal rozotrenú krv, nevedela som, čo mu je. Veľmi ma to vystrašilo. V prvom momente mi napadlo, že ho niekto podrezal. Malého som hodila do auta a hneď prvá v ceste bola nemocnica,“ rozpamätáva sa na udalosti zo 17. apríla Lýdia Augustínová z Topoľčianok.
„Vrátnička nás videla, keď sme vchádzali, mohla mi povedať, že mám ísť na polikliniku... Sestrička nás zobrala do ambulancie a spýtala sa, kde je syn poranený. Hovorím, mohli by ste mi, prosím, zavolať primára? Lebo žiadny službukonajúci lekár v ambulancii nebol.“ Týmito slovami začala obhajovať opodstatnenosť sťažnosti adresovanej okresnému štátnemu lekárovi MUDr. I. Pintérovi na nedostatočné ošetrenie syna Milana v chirurgickej ambulancii zlatomoraveckej nemocnice L. Augustínová.
„Na pána primára som sa obrátila, lebo ho považujem za veľmi dobrého odborníka. Všetky tri deti mám nejakým spôsobom postihnuté, tak som chcela, aby sa mi na syna pozrel primár. Zamrzelo ma, že okolo nás prešlo viac lekárov, ale nikto sa ani nepristavil. Od pol jednej do pol druhej sme boli na chirurgii. Milan už plakal, bol ustráchaný. Navyše ďalší syn - vozičkár v tom teple zatiaľ čakal sám v aute pred nemocnicou, nevedela som, čo je s ním a dokonca dcéra prváčka v tom čase blúdila po meste, lebo som ju mala odviesť na hudobnú. Spýtala som sa pracovníčky na oddelení: ,Ošetrí mi niekto dieťa?´ Dostala som odpoveď: ,Ticho, je tu porada.´“
Ktorá ambulancia
je tá správna?
V Zlatých Moravciach sú počas dňa k dispozícii dve chirurgické ambulancie na poliklinike a súkromná ambulancia MUDr. Jozefa Madu na Podjavorinskej ulici. Pohotovostnou sa stáva ambulancia chirurgického oddelenia v nemocnici až úderom 15-tej hodiny. Na oznamoch či informačných tabuliach to ale pacienti jasne napísané nenájdu.
Primár MUDr. Hanzel situáciu vysvetľuje: „Ide o príjmovú ambulanciu oddelenia - do 15.00 h. Podobne ako na iných oddeleniach nemocnice je to príjmová ambulancia, v ktorej sú vyšetrovaní alebo prijímaní pacienti, ktorí sú poukázaní chirurgom z polikliniky. Ako pohotovosť slúži naša ambulancia až od 15. h! Vzhľadom na to, že na vonkajších ambulanciách býva veľa ľudí, pacienti to proste zneužívajú a chodia sem k nám. Prípadne je to dané benevolentnosťou vrátnika, že sa sem pacient dostane. Nikdy sme od nás nikoho nevyhodili, vždy pacientov ošetríme, ale musia sa prispôsobiť práci, ktorú máme na oddelení.“
Primár už pacientke
veľakrát pomohol
Primár k sťažnosti uviedol, že pani Augustínovú veľmi dobre pozná a veľakrát už pomohol jej samotnej i jej deťom. Na detaily zo 17. apríla si jasne spomenul: „O jednej hodine sme mali lekársky seminár. Pár minút pred jeho začiatkom som sa zastavil v ambulancii a pacientom v čakárni som oznámil, že musia chvíľu počkať, lebo máme práve seminár chirurgického oddelenia nemocnice v Zlatých Moravciach. Nikto neoponoval ani jediným slovom. Nevedel som o tom, ani mi nikto nepovedal, že na mňa konkrétne niekto čaká.“
Zdôraznil, že ako primár oddelenia má povinnosť ho viesť a nie vybavovať pacientov na ambulancii, na to sú určení službukonajúci lekári. Ak si pani Augustínová želala, aby ošetril jej syna a mali v tom čase lekársky seminár, ktorý je súčasťou ich pracovnej náplne, tak bolo jej povinnosťou na neho počkať.
„Navyše nikto z nás nemohol vedieť, že vonku na ňu čakajú jej dve postihnuté deti, čo ma síce veľmi mrzí, ale nikto o tom nevedel. Bol tam MUDr. Mokrý, ktorý sa pri nej zastavil, ona povedala, že chce vyslovene mňa. Takisto mohla ísť do ďalších ambulancií mimo nemocnice, nemusela ísť až na Novú Baňu… Nevidím akúkoľvek opodstatnenosť tejto sťažnosti,“ vyhlásil razantne primár.
Po pätnástich minútach pobytu v čakárni prešiel okolo Milana Augustína a jeho matky MUDr. M. Mokrý, ktorý prikázal ošetrovateľovi a sestre, aby ranu umyli a dali mu na ňu sterilné krytie. Podľa neho poranenie nevyžadovalo akútne ošetrenie a keďže pacientka čakala na primára, odišiel na spomínaný seminár.
Synovi na ruke
pribudlo osem štichov
Službukonajúca sestra v ambulancii Katarína Boďová potvrdila, že pri návšteve si Lýdia Augustínová želala, aby jej syna ošetril primár Hanzel. Po oponovaní, že pravdepodobne ešte operuje a že zavolá službukonajúceho lekára, matka pacienta znova povedala, že by chcela primára, lebo už jej syna operoval. „Tak som telefonovala na oddelenie a dozvedela som sa, že pán primár práve dooperoval a že teraz je pri nejakom pacientovi. Pani Augustínová čakala potom v čakárni, chlapec sa rozplakal, tak som sa ich snažila upokojiť. Potom prišiel pán doktor Mokrý.“
Po ďalších dlhých minútach čakania matka so synom odišli. L. Augustínová sa pokúšala mobilným telefónom dovolať nitriansku nemocnicu, tá ale mala obsadzovací tón. Tak zavolala do Novej Bane, či sú jej ochotní syna ošetriť. Boli. Rezné rany na ľavej dlani, zápästí a malíčku si vyžiadali osem štichov! Túto skutočnosť nám potvrdili viaceré zdroje, avšak dotknutí lekári z Novej Bane odmietli byť v spojitosti so sťažnosťou matky pacienta na kolegov z Moraviec menovaní.
Matka má
svoje argumenty
Lýdia Augustínová naďalej trvá na svojom: „MUDr. Mokrý sa neponúkol, že ranu zašije.“ Navyše ľudia v čakárni vraj nepočuli primárovo oznámenie, že majú seminár. „Čakalo tam viac ľudí, aj ďalšia mamička so synom. Mal horúčku a bolelo ho bruško, ale tiež sa neskôr zbalili a odišli,“ upresňuje.
MUDr. M. Mokrý ale potvrdil, že L. Augustínovú so synom pozval dovnútra za plentu, kde ranu prezrel. I keď mu sestra oznámila, že čakajú na primára, predsa sa presvedčil o tom, že to nie je nebezpečné krvácanie či vážny úraz. „Dieťa rozhodne nebolo šokované, dokonca si ani nepamätám, že by plakalo. Keby tam bola prerezaná šľacha alebo nejaký vážny - život ohrozujúci stav, tak by som bol zavolal primára, aby prerušil seminár a išiel to ošetriť. Mali ste na neho jednoducho počkať,“ oponuje lekár.
„Mne ale nikto nepovedal, že keď skončí seminár, tak sa to ošetrí! Až po dlhom čase čakania, keď už bola čakáreň prázdna, mi bolo povedané, že je porada. Nikto mi nepovedal, či je rana povrchová alebo hlboká. A navyše, nikto mi nepovedal, že ho ošetríte po seminári,“ neustúpi od svojho matka.
Primár teda pravdepodobne nevedel, že naň čaká desaťročný pacient a jeho matka zasa nemohla vedieť, kedy skončí „porada“ a že to nie je akútny úraz.
Verdikt komisie:
Stažnosť je neopodstatnená
Podľa platných zásad na šetrenie sťažností pacientov v zdravotníckych zariadeniach podnet Lýdie Augustínovej z Topoľčianok, ktorý sa týkal spôsobu ošetrenia jej desaťročného syna Milana, postúpil okresný štátny lekár MUDr. I. Pintér riaditeľstvu Nemocnice s poliklinikou v Zlatých Moravciach.
Členovia kontrolnej komisie zúčastnené strany dôkladne vypočuli a prehodnotili ich výpovede. Napokon dospeli k presvedčeniu, že „v postupe na chirurgickej ambulancii k zanedbaniu liečebnej starostlivosti nedošlo a nedorozumenie vzniklo na základe chybnej komunikácie medzi matkou dieťaťa a ošetrujúcim personálom. To ale malo pôvod v neštandardnom prianí pani Augustínovej.“ Preto po zvážení všetkých skutočností komisia uznala sťažnosť za neopodstatnenú.
Riaditeľ Nemocnice s poliklinikou v Zlatých Moravciach MUDr. Pavel Dvonč na margo celého prípadu na záver po-
dotkol, že každá sťažnosť je veľkou životnou skúsenosťou - ako pre sťažovateľa, tak i pre vedenie ich zariadenia. „Z každej sťažnosti sa snažíme poučiť a vyvodiť z nej dôsledky pre našu ďalšiu prácu,“ dodal.
Silvia Struhárová
