siatky a dožiť sa dôchodku,” hovorí pán Štefan z Nitry, ktorého operovali po onkologickom náleze na hlasivkách v nitrianskej nemocnici. Pri pohľade na štíhleho, sedemdesiatsedemkilového pána s veľkým obväzom na krku by ste nepovedali, že pred pätnástimi rokmi mohol vážiť cez sto kilogramov. „Vtedy som ešte zastával zodpovedný vedúci post vo veľkom podniku. V práci som mal veľa stresov, a tak som vyfajčil denne niekedy aj dve či tri desiatky cigariet. Potom prišli žalúdočné vredy, lieky, injekcie a príkaz lekárov dávať si pozor na zdravšiu životosprávu,” dopĺňa. Fajčiarskeho zlozvyku, zafixovaného od útlej mladosti, sa ale Štefanovi nepodarilo zbaviť, snažil sa ho radšej vyvážiť aktívnym športovaním, a tak denne spotreboval aj naďalej 10 až 20 cigariet.
Tri mesiace nedokázal
vyriecť ani slovo
„Vážne zdravotné problémy sa mi ohlásili pred tromi rokmi, keď som mal tesne po pätdesiatke. Bolesti žiadne, ani angíny či chrípky, čo by predznamenalo zníženú imunitu, len asi rok som s prestávkami nedokázal hlasno hovoriť. Tri či štyri týždne som vravel pološeptom, potom sa mi hlas vrátil, a tak dokola. Kolegovia si ma vtipne preto doberali... Navštívil som obvodného lekára a zrazu som sa ocitol v ordinácii ušného, nosného a krčného oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Nitre,” hovorí.
Odborné vyšetrenia potvrdili onkologický nález na hlasivkách.
„Pán doktor Kurinec mi vysvetlil, čo ma čaká a prečo to treba vyoperovať čo najskôr. Mám sa rozhodnúť, či súhlasím s operáciou, alebo nie. Upozornil ma aj na to, že po vybratí nádoru stratím hlas úplne, ale môžem sa ešte naučiť rozprávať. V opačnom prípad mi bude s najväčšou pravdepodobnosťou nádor na hlasivkách rásť aj ďalej natoľko, že ma môže dokonca zadusiť, a navyše rakovinové bunky sa mi prostredníctvom krvi rozšíria aj do iných orgánov.” Štefan sa po porade s manželkou a rodinou rozhodol pre radikálne riešenie – niekoľkohodinovú operáciu.
„Nikdy na to nezabudnem. V pondelok som nastúpil na predoperačné vyšetrenia, vo štvrtok ma operovali a po štrnástich dňoch som sám odšoféroval cestu domov autom,” vraví bývalý pacient. Na krku má odvtedy otvor na dýchanie, keďže horné dýchacie cesty už nie sú funkčné. Stále ho má prekrytý obväzom (Ako hovorí, kvôli zlému dojmu, slinám a tak podobne). Je to tak trochu hendikep z hľadiska hygienického i estetického.
„Po operácii som sa cítil dobre, starala sa o mňa manželka a aj keď som nedokázal vyriecť ani slovo, podľa pohybu pier videla, čo jej chcem povedať, prípadne som jej to napísal. Veď tri mesiace som vôbec nevedel rozprávať,” spomína dnes na prelomové týždne. Takzvaným pažerákovým hlasom ho naučila vravieť logopedička Mgr. Daniela Jahnová a je jej za to veľmi vďačný.
Dnes pracuje
a teší sa z vnuka
„Všetci ma povzbudzovali - manželka, dcéra, príbuzní... Pomohli mi svojou pozornosťou, dodávaním odvahy, viery, nádeje a sily nevzdať sa. Avšak mojou najväčšou motiváciou bol štvorročný vnúčik, ktorého otca sme rok predtým oplakali. Zať zomrel ako 28-ročný na rakovinu...” - ťažko sa derú Štefanovi z hrdla slová pri opise jeho trápenia. „Vnúčik je pre mňa všetkým, pre neho žijem. Teraz v septembri pôjde do školy.”
Rok a pol je na plnom invalidnom dôchodku. Cíti sa ale, vďaka Bohu, dobre a tak sa podľa rady lekárov práce nevzdal. Naplno funguje a pracuje aj naďalej. „Všetko mi chutí, mám dosť energie. Preto som si živnostenský list ponechal. Povedal som si, že to skúsim. Pracovne som pred operáciou precestoval ako elektrikár celú Európu. Som rád, že boli ochotní aj naďalej so mnou spolupracovať. Keď je objednávka, tak ma zavolajú i dnes. Podľa svojich síl cestujem po Slovensku s firmou, ktorá usporadúva výstavy. Je to dosť náročná práca aj pre zdravého chlapa, ale nesťažujem sa,” uzatvára.
Po operácii chodil Štefan na kontroly do ambulancie MUDr. Kurinca v nitrianskej nemocnici pravidelne každý mesiac, neskôr každé dva a po dobrých výsledkoch len trikrát do roka. Keď sme spolu dohovorili, ponáhľal sa po vnúčika do škôlky... Silvia Struhárová
