národ sedel v sobotu večer pri obrazovkách, aby sa napokon mohol radovať z historického triumfu. Tím Jána Filca sa cez Kanadu (3:2) a Švédsko (3:2 po samostatných nájazdoch) dostal až do finále, kde mal do činenia s Rusmi, ktorí predtým vyradili Česko a Fínsko. Vďaka obetavému výkonu celého mužstva, no najmä víťaznému gólu Petra Bondru, napokon vypukol ošiaľ v každej slovenskej domácnosti či reštaurácii. Krásne emócie v našom regióne umocňoval fakt, že o úspech sa pričinili aj osobnosti, ktoré vyrastali na zimných štadiónoch v Nitre a Topoľčanoch. Ponúkame vám čriepky názorov víťazov.
Miroslav Šatan (najproduktívnejší aj najužitočnejší hráč MS): „Absolútne najväčší úspech, aký som kedy v hokeji dosiahol. Nedá sa to porovnať s ničím. Som veľmi šťastný, že to takto dopadlo, a že som mohol byť kapitánom tohto skvelého mužstva. Po záverečnej siréne som si v duchu premietol svoje detstvo, ako som s hokejom začínal a čo som v ňom dosiahol. Tento úspech je však jedinečný, ďakujem všetkým hráčom.“
Ľubomír Višňovský (autor úvodného gólu vo finále): „Som šťastný, že to vyšlo. Bolo to strašne ťažké, prežívam nezabudnuteľné chvíle. Po prvom zápase som povedal, že slovenskú hymnu chcem počúvať až do konca šampionátu. Som rád, že sa mi tento cieľ naplnil. Pamätám si víťazstvo Československa v roku 1985. Bol som vtedy veľmi šťastný, teraz sa podobný sen splnil aj mne na ľade.“
Jozef Stümpel (prišiel na štvrťfinále, druhý najlepší hráč MS vo vhadzovaní): „Tento úspech znamená veľa. V Salt Lake sme boli sklamaní, ale týmto víťazstvom sme dokázali, že patríme medzi najlepšie tímy."
Radoslav Hecl (hral od štvrťfinále): „Je to super. So Slovanom sme v tejto sezóne získali titul, ale s týmto sa to vôbec nedá porovnať. Bol som trochu nervózny, chlapci ma však podržali. Som veľmi vyčerpaný. V záverečnej tretine sme začali zbytočne vymýšľať, zlatý bol rozhodujúci gól Petra Bondru."
V krajine Vikingov strávilo nezabudnuteľné dni aj niekoľko fanúšikov z Nitry, ďalší pricestovali na samotné finále. Martin Ševčík, inak manažér štvrtoligového Lapáša, meral 24-hodinovú cestu autom už na štvrťfinále. „Keď sme prehrávali s Kanadou 0:2, nebolo mi všetko jedno. Čo sme tu napokon zažili, len ťažko opísať slovami. Bola tu výborná atmosféra, prajní Švédi na mňa skvele zapôsobili. Boli sme s hráčmi v kontakte, bývali sme v jednom hoteli. Takmer sme stratili hlasivky, ale stálo to za to. Atmosféra vo finále mi pripadala, ako by sa hralo na Slovensku,“ nadchýňal sa M. Ševčík. Viac prinesieme v budúcom čísle.
Jedna vec je po sobote istá - je hrdé byť Slovákom. (ki, sita)
