i
V Branči sa traduje legenda o zlom boháčovi, ktorý býval na ostrove Arkuš. Keď mu zomrel obľúbený pes, dal vyzváňať a vystrojil mu nákladnú rozlúčku. O ťažký život poddaných sa však nestaral. Následkom svojej neľudskosti a lakomosti sa vraj s celým svojím bohatstvom i ostrovom, ktorý obmývali ramená rieky Nitry, prepadol pod zem. Na mieste, kde malo podľa legendy stáť sídlo skúpeho pána, ľudia od nepamäti pri poľnohospodárskych prácach nachádzali množstvo stôp z dávnej minulosti. Bohaté nálezisko prilákalo na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia aj prvých záujemcov o archeológiu. Ich priekopníkom bol PhDr. Ing. Štefan Janšák, od ktorého úmrtia uplynuli práve tri desiatky rokov. Z jeho diela a medzinárodného uznania čerpá slovenská ar-
cheológia dodnes. Vďaka jeho synovi sme získali množstvo zaujímavých podrobností z priebehu prvých archeologických výskumov práve v lokalite Arkuš.
Na nálezisko
upozornil Ján Sabo
Janšákovou pravou rukou pri organizovaní zaujímavých vykopávok v lokalite Arkuš bol správca a učiteľ z Ivanky pri Nitre Ján Sabo. Jeho syn Aladár si spomína: „Predhistorické hradisko s rozlohou 25 hektárov sa nachádzalo na prírodnom pieskovom nánose s pomenovaním Arkuš. Cigáni tu zhotovovali surovú zemnú tehlu a nachádzali nezvyčajné hlinené črepy. Nebohý otec zašiel za nimi, požiadal ich o motyku a vykopal krásnu dlhú, hladkú kostenú ihlicu. O náleze informoval bývalého nitrianskeho župana Dr. Jesenského a okresného náčelníka Halackého. Najčastejšie k nám potom dochádzal Dr. Janšák, navštívil nás aj akademik Eisner i riaditeľ pražského vlastivedného múzea Buchtella. Profesor Janšák hodnotil spomínaný prvý nález slovami - pán učiteľ, našli ste šperk z mladšej doby kamennej, z čias 10 tisíc rokov pred naším letopočtom.”
Bohatstvá vykopávok pri Branči už v roku 1935 Štefan Janšák vedecky zdokumentoval a svojimi výskumami na viacerých miestach Slovenska predznamenal zlatú éru slovenskej archeológie, keď sa k nám prichádzali „učiť” archeológovia zo zahraničia.
V ďalších rokoch boli v lokalite Arkuš odhalené zaujímavé nálezy zo staršej a mladšej doby kamennej, doby bronzovej, železnej a rímskej, včasného, vrcholného i neskorého stredoveku.
Na ich zoznam postupne pribudli ďalšie kostené šperky, amfory, misky v rôznych veľkostiach, hrnce s ornamentami i bez, ale aj hlinené džbány a cievky, kamenný mlynček na drvenie obilia či ozdobné predmety z rôznofarebných kameňov. K tomu všetkému kamenné dláta rôznej veľkosti a tvarov, sekerky bez otvoru i s otvorom, pazúriky kostené i kamenné, dokonca aj kostra skrčenca. Objavy mincí, polodrahokamov obsidiánov i pohrebiska ľudských kostier v časoch pionierov – archeológov nemali obdobu. Všetky nálezy zo spomínaného územia medzi Brančom a Ivankou pri Nitre ich objavitelia odoslali do Slovenského národného múzea v Turčianskom sv. Martine.
Našli aj úlomky
z hviezdy
„Po odkrytí zeminy sme kopali do dvoj- až trojmetrovej hĺbky. Tu sme nachádzali malé kopčeky bieleho i čierneho jemného popola so špicatým povrchom. Vtedy nám Š. Janšák odporučil nekopať ďalej záhradnou motykou, ale len malou, ktorou sme zem už len škrabkali. Vysvitlo, že sme objavili posvätné nálezisko, vyhradené výlučne na pochovávanie ohňom spred 5 tisíc rokov pred n.l.”
Aladár Sabo dodáva, že otcovi a jeho spolupracovníkom sa stávalo, že kopali celé dni, týždne, ba aj prázdniny bezvýsledne. Potom sa presunuli bližšie k rozvetveným meandrom bývalého koryta Starej Nitry. „Otec zaplatil aj dvoch roľníkov, ktorí nám pomáhali pri otváraní povrchu náleziska, kde sme odkryli zopár podlhovastých aj štvorcových jám. Bolo to asi 50 metrov od pravého brehu rieky. V lokalite sme zakrátko našli množstvo ďalších predmetov, a čo je ešte zaujímavejšie, aj viacero meteorov a meteoritov.” Š. Janšák ich v odbornej literatúre zachytil ako tvarom okrúhle s povrchom pokrytým bublinami a drsnou spodnou časťou. Evidentne šlo o úlomky z hviezd, ktoré sa počas preletu atmosférou tavili a zaryli do zeme ako tvrdé železo.
„Z akej výšky predmet spadol, sa odhadnúť nedá. Našiel som si čas a navštívil som kamaráta kováča,” rozpamätáva sa A. Sabo. „Pilník ho nepoškriabal, ohriatie ohňom ho vôbec neporušilo a vŕtanie tiež.” Dr. Janšák to komentoval: „Nesmierna tvrdosť svedčí o tom, že len božská prozreteľnosť by nám mohla pomôcť odhaliť tajomstvá jeho tvrdosti.”
K vykopávkam
pribúdali ďalšie nálezy
V tridsiatych rokoch vykopali aj hlinenú cievku s otlačkami prstov toho, kto ju zaokrúhľoval a vyhládzal. Z hĺbky tri metre vyniesli na trávu hlinený džbán, ten sa však okamžite rozpadol a vysypali sa z neho zrnká podobné dnešnej pšenici. Profesor Janšák to prítomným archeológom – amatérom vysvetlil tak, že došlo k prudkému okysličeniu. Preto pri ďalších prácach boli obozretnejší, hlinené nádoby najprv obkopali, do vnútra vložili papier so stolárskym lepom a až potom ich vytiahli na denné svetlo. Tieto predmety podľa pamätníkov vraj pochádzali až spred 20 tisíc rokov. Veľký železný meč, ktorý našli síce už zhrdzavený, ale ešte stále veľmi ťažký, zaradili do doby železnej – obdobia tri tisíc rokov pred n.l.
V nasledujúcich rokoch sa v lokalite vystriedali aj ďalší archeológovia. Jozef Vladár sa v šesťdesiatych rokoch zameral na pohrebiská zo staršej doby bronzovej, odkrytím ktorých dokázal výnimočnosť územia, na ktorom dnes žijeme. Slovensko sa totiž na začiatku doby bronzovej stalo najväčším európskym výrobcom medi. Význam archeologických nálezov v Branči, ktorý je súčasťou konglomerátu husto osídlených lokalít v pásme od Nitry po Nové Zámky na západnej terase rieky Nitry, sa dnes už aj v zahraničných odborných kruhoch uznáva. V deväťdesiatych rokoch k tomu prispeli Jaroslava a Matej Ruttkayoví i Ivan Cheben. Odkryli opevnenie osady, jej obydlia, pece, zásobné i pracovné jamy.
Podľa PhDr. Mateja Ruttkaya je nálezisko Arkuš jedinečné tým, že tu odhalili opevnené sídlo z neskorej doby kamennej, pozostatky osídlenia z éry Rímskej ríše i Veľkomoravské pohrebisko. Pre odborníkov má veľký význam aj opevnený hrádok z 13. storočia i stredoveká osada, ktorú v polovici 15. storočia obývali bratríci.
Dnes Arkuš
pretínajú potrubia
So starostom Branču JUDr. Eduardom Gulkom spoločne hľadíme na mapu územia z roku 1891. Po výskumoch Štefana Janšáka jeho výzor miestni obyvatelia zmenili. S lopatami a rýľmi zregulovali tok dovtedy mimoriadne širokého koryta rieky.
Buldozéry bývalého JRD navyše o tridsať rokov neskôr v záujme rekultivácie úrodnej pôdy patriacej Biskupskému úradu v Nitre terén Arkuša vyrovnali. Ešte stále tu ale nájdeme členité háje a lúky, i keď ich postupne preťala trasa ropovodu, štyri paralelné potrubia plynovodu i optický telefónny medzinárodný kábel. Ochranné pásma v ich okolí načas síce zastavili ďalšie výskumy v tejto mimoriadne bohatej archeologickej lokalite, avšak podľa PhDr. Mateja Ruttkaya sa sem odborníci z Archeologického ústavu SAV v Nitre plánujú ešte vrátiť v najbližších rokoch, keď tadiaľto povedie výstavba piatej vetvy plynovodu. Ich zámerom je odhaliť aj ďalšie tajomstvá našich predkov zasypané nánosmi storočí a európskych dejín.
Silvia Struhárová
