“
Mnohí v lásku, ktorá spojí ľudí na celý život, dnes už možno ani neveria. Pre šoubiznis a hereckú branžu to platí dvojnásobne. Na recept, ako na to, sme sa spýtali pani herečky, ktorá si roky uchováva imidž skvelej manželky, matky a už aj starej mamy. Obýva zrekonštruovaný pálfyovský zámok na Čiernej vode pri Bratislave, ktorý spolu so svojím manželom Slavomírom pretvorila na hotel Kamila. Iste už tušíte, že na nasledujúce otázky otvorene odpovedala energická a stále veľmi príťažlivá Kamila Magálová.
• Kto má leví podiel na trvácnosti vášho manželstva a rodiny, vy alebo váš manžel?
- To, že je to u nás v pohode, nie je samozrejmé. Dôležité sú kompromisy - z jednej strany i tej druhej. Ani u nás nie je všetko ideálne. Sú aj chmúrne, aj plačlivé dni. To však k tomu patrí. Avšak prevahu má neha a láska.
• Ako a kde ste sa s manželom spoznali?
- V jazdeckom oddieli. On tam mal frajerku, ja som bola voľná. Po čase ma stretol na križovatke v Bratislave a ako sme tak prechádzali okolo seba na zelenú, spýtal sa ma, že počúvaj, máš frajera? A ja som povedala, že nemám. On na to, že chceš ma? Ja na to, že čo ja viem, tak mi zavolaj! …zavolal mi a sme spolu tridsať rokov.
• Dopomáha vám k partnerskej harmónii povahové „vybavenie“?
- My s manželom máme úplne rozdielne povahy a možno práve preto nám to tak funguje. Môj muž je úplne kľudný a pokojný. Ja som zasa výbušná a energická. Proste vybuchnem, prskám a keď sa rozčúlim, vydám zo seba možno aj to, čo by som nemala… A môj muž sa tak na mňa pozerá, pozerá a potom povie: „Dobre, Kamilka, keď sa upokojíš, tak potom sa o tom porozprávame.“ Na toto nemôžete povedať nič. Odpoveďou je len to, že síce buchnem dvermi, ale naozaj som o päť minút v kľude. A potom sa už možno ani o tom nemusíme porozprávať. Lebo obaja vieme, že čo si máme o tom myslieť a čo si máme z toho zobrať do budúcna. I keď ja zasa neskôr vybuchnem, lebo som už taká nátura. Hovorí mi: „Nekrič.“ Ale ja musím kričať, lebo inak ma z toho porazí. Takže, aj takéto chvíľky poznáme, nielen pohodu a pokoj. Okrem toho je dobre, že nie sme spolu dvadsaťštyri hodín denne. Lebo ten, kto tvrdí opak, klame. Určite sme si o to vzácnejší.
• Kto u vás ustupuje častejšie?
- Je to môj manžel, ktorý mi oveľa viac prejavuje nehu, lásku a pozornosť. Je to veľmi príjemné, keď ma niekoľkokrát za deň „popláca“ po zadku a dá mi pusu. Niekedy ma objíme aj v nevhodnej chvíli, keď nemám čas a bránim sa. Možno práve preto mám pocit, že z mojej strany to už nie je potrebné. Ale pochopiteľne je, no ja som tak rozlietaná, že si to neuvedomím. A on mi vždy, keď sa ponáhľam, povie: „Na toto treba mať čas“. Pravdou je i to, že ak jeden deň prejde bez toho, aby mi môj manžel nevyznal lásku, k večeru som nervózna, že čo sa stalo. Takže, bodaj by nám to takto vydržalo aj naďalej. Možno to znamená, že si naozaj rozumieme... No predsalen si o sebe myslím, že som celkom dobrá „baba“. Tak prečo by ma po tom zadku „neplácal“ a neobjímal? Zaslúžim si to.
• Ako manželovi vraciate jeho iniciatívu v prejavoch lásky?
- Vo všetkom ostatnom. Neodmietam ho, navyše som dobrá kuchárka, aj dobrá domáca pani. Snažím sa ho teda hýčkať týmto spôsobom. K raňajkám mu pravidelne robím kávičku a dám mu do nej aj cukor, aj mliečko… A práve na takýchto drobnostiach je založený vzťah.
• Nesnažili ste sa manžela, prípadne on vás, aspoň trochu prevychovať podľa svojich predstáv?
- Áno, lebo ja som veľmi praktický človek a on je génius. To hovorí za všetko. Zo začiatku som sa ho snažila doviesť aj k niečomu inému, čo dovtedy ovládal. Ale pochopila som, že nie. Lebo každý sme na niečo. Čiže nenútim ho variť, robiť poriadok, žehliť, ani prať. Robím to všetko ja a on robí veci, na ktoré zasa nemám ja. Pochopiteľne, zo začiatku som mu vyčítala, že napríklad nevie vymeniť žiarovku v lampe. On na to, že mi radšej kúpi novú lampu. Takže som to urobila ja a on medzitým vybavil na úradoch nemožné veci. Teda radšej vymením spomínanú žiarovku aj niekoľkokrát denne, pretože nenávidím úrady a vybavovanie…
• Isto existuje aj niečo také, v čom sa nedopĺňate…
- Pravdou je, že sa názorovo dosť zhodujeme. Či už pri zariaďovaní domu alebo pri spoločných dovolenkách. Pri dôležitých rozhodnutiach sa najprv porozprávame, čo komu vyhovuje. Ak nemáme rovnaký názor, necháme to tak. I keď jemnou cestou a „šmajchlovaním“ to svoje napokon dosiahnem, ale nerobím násilie. Musí si myslieť, že sám sa rozhodol pre to, pre čo ja.
• Určite ste zažili chvíle, keď ste sa museli veľmi zaprieť a prispôsobiť…
- Veľmi dlho mi to trvalo vo vzťahu k manželovmu otcovi. Brala som ohľad na jeho vek, a tak bolo potrebné sa prispôsobiť. Neskôr mi došlo, že mám tiež právo vysloviť, čo mi vyhovuje a čo nie. Akonáhle sa siahalo do môjho súkromia, tak som sa postavila proti i s rizikom, že to možno bude bolieť.
• Mali ste aj krízy, keď vám hrozil rozchod alebo rozvod?
- Samozrejme! Kto tvrdí, že ich v manželstve nezažil, tak je nehorázny klamár... A nie raz. Niekoľkokrát som manželovi povedala, že sa odsťahujem, kúpim si garsónku a nechám ho tak. Že sa uživím!… Dôležitou, ak nie najdôležitejšou v manželskom vzťahu je okolnosť, že žena by mala byť nezávislá. Lebo pocit muža, že má manželku, ktorá je na ňom závislá, je úplne iný ako vtedy, keď to tak nie je. Úplne inak sa potom k nej správa. Keby som žila sama, iste by som ani zďaleka nemala to, čo mám teraz, ale vyžila by som. To môj muž vie a vie aj to, že som sebestačná, mám dosť pracovného elánu, že by som skutočne dokázala žiť aj bez neho a bez jeho financií. Bohužiaľ, toto nemôže povedať každá žena. Sú muži, ktorí to zneužívajú a sú potom takí, akí sú.
Možno si teraz niekto povie, že som potvorka. Nie. Som len šikovná a životaschopná. Prešla som už v živote kadečím a ak ma ľudia vnímajú tak, že mi všetko vychádza, sú na omyle. Možno práve vďaka životným úskaliam a „ústraniam” mám dnes to, čo mám.
• Rozumiete si s manželom rovnako ideálne aj pri výchove vašich detí - dcéry a syna?
- Naozaj platí, že malé deti - malé starosti a veľké deti - veľké starosti. Keď boli deti menšie, mala som skutočne pocit, že všetko vychádza tak, ako
chcem. Bol medzi nami kamarátsky vzťah. Keďže mňa vychovali starí rodičia, dvojgeneračný rozdiel bol citeľný. Preto som aj mojim deťom povedala, aby sa za nami, rodičmi, nebáli prísť s akýmkoľvek problémom. Pretože, kto iný by im mal pomôcť? Aj keby to bola najhoršia vec na svete, tak v prvom momente im možno vynadám, rozplačem sa a zbijem ich, ale potom sa im budem snažiť pomôcť. Myslela som si, že je to v poriadku, obaja úspešne vyštudovali... Ale dnes, keď sú deti dospelé, s jedným z nich mám trochu väčšie problémy. Nuž, ale taký je život a osud to asi tak chcel. V osud totiž verím a hľadám príčiny, kde som urobila chybu, no zatiaľ ich nenachádzam. Možno na to prídem neskôr, alebo ak Boh dá, tak sa to zmení k lepšiemu… Najväčšiu radosť mi v posledných mesiacoch robí moja vnučka María. Obdarila ma ňou k päťdesiatke moja dcéra a jej otcom je švárny tmavooký Španiel. María je proste nádherná, úžasná, výnimočne šikovná, je celá po mne a bude z nej určite herečka…
Silvia Struhárová
