Mária Kráľovičová je strašne zvedavá
Na svojom hereckom konte má za 57 rokov účinkovania stovky divadelných, filmových a televíznych úloh. Dvorili jej básnici, milovali ju kolegovia, uznávalo publikum. Stále hrá v činohre Slovenského národného divadla. Hoci nevyužila kumšt plastických chirurgov, pribúdajúce roky sú k nej stále láskavé. Možno aj preto, že je šťastná a svoj život prirovnáva k rozprávke. Dúfa, že aj ako dobrá rozprávka sa raz skončí. „Ešte je však priskoro, ešte by ma bolo škoda“ - smeje sa. Herečka, ktorej zostarli deti a dospeli vnúčatá. Nezabudnuteľná Marína - Mária Kráľovičová tento rok oslávi 75 rokov.
• Kedysi ste povedali, že občas stretnete človeka a túžite si ho zahrať. Kedy sa vám to stalo naposledy?
- Stáva sa mi to často. Rada sa hrám a napodobňujem iných. Čo som si v detstve vysnívala, sa mi splnilo. Na dedine v rodných Čároch som ešte bola samotársky typ. Za detstvom som si však dvere nezatvorila. Žila som vo svojom svete a trocha v ňom žijem aj teraz.
• Nikto by vás ako introvertnú necharakterizoval...
- Pravdaže. No všetky ozaj dramatické veci som prežívala iba na javisku. Ktorá žena sa môže pochváliť, že prežila toľko životov? Bola som svätica aj nerestnica, bola som všetko možné. Vždy som sa však rada vracala domov, k svojej rodine, ktorú som chcela. Túžila som mať dve deti - chlapca a dievčatko a mala som ich.
• Pre herca je celý svet javisko. Chodíte po ňom a stále ste v strehu. Nie je to únavné?
- Je, aj nie je. Cítim sa zdravá, v pohode a som dobre garážovaná. Nebolia ma nohy, nebolia ma zuby, ani boľačky života, to všetko je dar od Pána Boha. Občas sa ma pýtajú, čo robím, že tak dobre vyzerám. Odpoveďou je, že hrám. O olds-mobily musí byť dobre postarané, musia byť udržiavané, a potom na prehliadke všetci zistia, že dobre jazdia, lepšie, než tie strašne moderné a všetci by ich chceli. Aj keď stoja milióny. (Smiech).
• Neznášate vraj rozhovory o peniazoch a krik. Doma i na javisku. Ako sa tomu bránite?
- Peniaze človek potrebuje k životu a do tej miery ich vnímam. Ak prídem z nákupu, požalujem sa Mirovi (Procházkovi - životnému partnerovi a manželovi Márie Kráľovičovej - pozn. autorky) : „Zasa je všetko drahšie. Keď sa ma však opýta konkrétne koľko a čo, dokážem mu iba povedať: „A čo ja viem?“ Sumy a čísla okamžite vypúšťam z pamäti. Nepamätám si dokonca ani číslo vlastného auta. Nájdem ho, ak ho potrebujem pre policajtov a poisťovňu.
• Inak máte dobrú pamäť?
- Bezproblémovú. Kdesi som sa dočítala, že treba žuvať žuvačku, pretože to prekrvuje mozog. Tak sa toho držím.
• A čo ten krik?
- Doma nás bolo päť detí a mama sa občas potrebovala vykričať. Ostatní ušli. Radšej som sa dala zmlátiť, aby bol pokoj, aj keď som nebola na vine. To isté aj Procházka. Je výbušnejší ako ja. Keď začne zvyšovať hlas, zatvorím sa do kúpeľne, pustím vodu - a opäť nič nepočujem. Nech si hovorí, čo hovorí.
• Ako sa vám spolupracuje s mladými režisérmi a s mladými hercami?
- Úžasne. Pri nich omladnem. Som síce akoby ich stará mama, ale myslím, že ma majú radi a ja ich ľúbim tiež. Keď som prišla do divadla, prijala ma za svoju teta Hana Meličková. Vtedy bola ona ako moja mama. Stala som sa jej dcérou a pokračovateľkou. Dobre mi padlo, keď som sa jej mohla zdôveriť. Podobne je to teraz. Mladí sa mi zdôverujú a ja mám z tohto radosť. Berú ma ako kamarátku, presne ako moje deti. Pre ne som tiež vždy bola kamarátkou.
• Ako ste sa zoznámili so slovenskými básnikmi?
- Keď mi Miro v Klube spisovateľov povedal, že toto je Ján Kostra, žasla som. Sedel samotársky v kúte a videlo sa mi, že nedokáže ani rozprávať. Nebola by som ani vo sne naňho povedala, že to je básnik. A ešte básnik, ktorý tak nádherne píše o láske. Takmer holohlavý, akýsi obyčajný, ale keď začal rozprávať... Ako mi dvoril, zažalo sa mu v očiach také zvláštne svetlo... No naozaj, keby som s tým Procházkom nebola chodila, tak ma uhovorí. (Smiech.)
Procházka mi povedal: „Marína, predstavím ti najnežnejšieho básnika.“ Myslela som si, že je to žart. Lebo v rohu Štefánky sedel v kúte nenápadný mládenec - a pil cigánsky strik - vodu so sódou. Mal dlhý, obnosený rabínsky plášť a predstavil sa: Som Miroslav Válek.
Neskôr u nás raz večer zazvonil celý premoknutý. Strašne pršalo, tak sme mu deravé topánky aj s ponožkami dali vysušiť na radiátor. Povedal, že teraz je redaktorom Mladej tvorby a prišiel so mnou spraviť rozhovor o poézii. Tak sme sa zahovorili na celú noc. Nadránom sa mi priznal, že ma vlastne len chcel vidieť zblízka. A že ešte doteraz žiadne interview nerobil. Odišiel. O týždeň vyšiel rozhovor o poézii a myslím, že odvtedy o poézii nikto niečo také fantastické nenapísal.
• Máte rada Sládkoviča, Hrabala, vidíte sa v Chagalových obrazoch. Čo ešte?
- Múdrych ľudí. Nebojím sa umrieť, len ma škrie, že sa už asi nedozviem, čo je nové. Som totiž strašne zvedavá.
Barbora Laucká
Foto: Desana Dudášová
