lovej s názvom Uragán, ktorý bol uvedený v kine Tatra, priaznivcov dobrej zábavy nesklamal. Sála kina bola minulý piatok plná nielen obecenstva, ale aj smiechu. Traja zabávai odpovedali na niekoko otázok aj pre našich itateov.
•Odkedy úinkujete spolu a ako k tomu došlo?
A. Kraus: - Od februára 1999, kedy sa zaala vysiela rozhlasová verzia Twister. Vznikol tak, že Peter Marcin „robil“ úspešnú reláciu Spolužiaci. Po tom, ako sa „minuli“ všetci spolužiaci, bolo treba program zmeni. Nastala dvojmesaná „hluchá“ pauza. S Petrom sa poznáme zo školy a oslovili nás z rádia Twist, i by sme nieo nemohli vymyslie. Dali sme sa dohromady s Ferom Malecom, Zuzku sme zavolali až neskôr. Po ase sa Twister stal vemi populárnym. Povedali sme si, že by bolo škoda nevyuži to a neís s tým aj „na obraz“. Tak vznikla obrazová verzia, ktorú sme nazvali Uragán – zostali sme pri živloch.
• Kto vám píše scenáre?
A. Kraus: - Uragán píšeme spolu. Postaviky z Twisteru sme zachovali, pretože sme na ne mali dobré reakcie, vznikli aj nové postavy.
•Nebáli ste sa prejs z fiktívnych rozhlasových postáv na postavy „na paci“?
P. Marcin: -Mali sme obavy. V rozhlase sa scenáre ítajú, bolo by zbytoné ui sa ich naspamä. Pritom sme v civile, sem-tam si nieo „zo srandy“ na seba nieo navleieme, ke sa nudíme.
A. Kraus: - Museli sme sa to naui. Na zaiatku nám udia hovorili, že na verejnej nahrávke Uragánu sa bavili, a potom v televízii im nieo chýbalo. Ale v televízii sme mali na program len pol hodiny, a za ten as sa to nedalo stihnú. Tým, že máme tri štvrte hodiny, nového režiséra, nových udí okolo seba, sa to zlepšilo. Predsa len v televízii je herectvo iné.
•Kde beriete inšpiráciu?
P. Marcin: - Humor vychádza z reálnych situácií, aj inšpirácia je odtia. Vemi obúbená pani Mária je skutoná osoba, ktorá vene volala do rádia. Vždy chcela súaži, ale nikdy ni nevedela. Mirko je všetené diea, ktoré všetko vie, a zárove ni. Skrátene povedané, v scénkach sú reálne situácie, prehnané do absurdnosti.
A. Kraus: Vtipy kokokrát mnohí poznajú, ale znázornením do postáv to naberá iné dimenzie. udia sa na tom zabávajú.
•Mohli by ste nám uvies nejaký vtipný príbeh, ktorý ste zažili pri úinkovaní?
Z. Šikulová: - Príhodu sme zažili aj vo Vráboch, ke sme sa išli naveera. Hadali sme pizzériu, a to pomerne ažko. Asi štyrikrát sme sa pýtali okoloidúcich, ktorí odchádzali z vystúpenia. Všetci boli k nám milí, posielali nás tam, tam. Míali sme väšie skupinky. Konene sme to objavili. Naposledy sme ešte stretli jednu väšiu rozradostenú skupinu udí. Hovorili, že „áno, áno, ve je to tu, pote!“ Rýchlo si potom posadali ku všetkým voným stolom, nám ni nezostalo, tak sme sa otoili a išli sme pre. - ed -
