Rodiny na seba cez hranice kričia megafónmi

Štyri študentky nitrianskej Univerzity K. Filozofa sa nedávno vrátili zo Sýrie. Všetky sa zaujímajú o arabčinu, a tak motivácia
študovať v arabsky hovoriacej krajine bola obrovská. „Je úplne iné študovať arabčinu na univerzite a v krajine, kde sa ňou ľudia dorozumievajú. Prvý mesiac sme hovorili takmer výlučne po anglicky, ale potom sme už zvládli aj hovorenú arabčinu,“ hovorí štu-
dentka orientalistiky Veronika Kubíková.
Cestovať do krajiny, ktorá susedí s nepokojným Irakom aj s terorom sužovaným Izraelom, sa vraj nebáli. „Precestovali sme takmer celú Sýriu, ale spojitosť s vojnou v Iraku sme vôbec necítili. Všetci si Blízky východ spájajú s terorizmom, no nás prekvapila úžasná atmosféra krajiny aj milí ľudia. Keď som tam prichádzala, chcela som sa pýtať na vojnu a terorizmus, ale zdalo sa mi čudné pýtať sa to takých milých ľudí. Videli sme totálnu chudobu, ale aj ľudí, ktorí si pomáhali. Pomohli aj nám - nebolo nezvyčajné, ak obchodník zavrel svoj obchod a desať minút kráčal s nami, aby nám ukázal správnu cestu,“ opisuje povahu Sýrčanov Veronika.
„Každý nás varoval pred hroznou krajinou, ale my sme nemali žiadny problém. Domáci sa na nás pozerali ako na zjavenie, ale to len preto, že sme prišli mimo turistickej sezóny. Stretli sme však aj mladú juhokórejskú turistku, ktorá cestovala úplne sama,“ popisuje svoje dojmy Veronikina kamarátka Hana Begerová.
„Sýria je prvou krajinou, v ktorej sa mi ako človeku z východnej Európy zdali veci naozaj lacné. Takmer štyristo kilometrov autobusom nás vyšlo asi na sedemdesiat korún, tradičný faláfel – arabský chlieb so zeleninou, labanom (bielym jogurtom) a hummusom (cícer) – vyšiel na desa korún,“ tvrdí Veronika.
Asi najviac však dievčatá prekvapili bežné veci, napríklad doprava. „V štvorprúdovej ceste veľmi rýchlo jazdilo šesť radov áut a do toho chaosu ešte vpadol splašený kôň aj s jeho majiteľom. Na diaľnici sme tiež videli dedka na vozíku, ktorý ťahal osol. Šiel aj s povozom v protismere, ale to ho vôbec netrápilo. Oni na všetko odpovedia „máfi muškila“ (žiadny problém),” smeje sa nad úplnou bezstarostnosťou Sýrčanov Veronika.
Študentky sa dostali tiež na Golanské výšiny, na miesto, kam okrem generálneho tajomníka OSN, vysokých vojenských funkcionárov a vojakov mierovej misie nemá prístup nikto. Stretli sa aj so slovenskými vojakmi, ktorých je v oblasti takmer sto. „Zo zaiatku ani neverili, že sa nejaké Slovenky dostali do Damašku. Boli však radi, že nás vidia, pretože civilisti na ich pozície nechodia. Aj povolenie pre nás zháali mesiac, museli ho schváli v centrále OSN v New Yorku.“
Všade okolo Golanských výšin sú zamínované polia, spod kopcov vidie namierené hlavne tankov. Napätie cíti na každom kroku. udia nemôžu prechádza ne-
priepustnou izraelsko-sýrskou hranicou, rodiny sa nemôžu stretáva. Aj to však Sýrania vyriešili svojsky: vytvorili Family Shouting Corner, teda miesto, na ktorom sa každý piatok zhro-
maždia oddelené rodiny na oboch stranách hraníc a cez megafóny si kriia odkazy.
Natrvalo by Veronika v Sýrii ži nevedela, ale do krajiny by sa ešte rada vrátila. „Hoci je to úplne iná kultúra, dokázali sme každý de ži na sto percent,“ uzatvára Veronika.