, keď tesne pred I. svetovou vojnou ukončili stavbu moderného valcového mlyna v blízkosti mestskej plynárne. Dodnes ho pripomínajú zvyšky technického zariadenia mlynského náhonu na konci Medzimlynskej ulice (na snímke).
Rozvoj techniky po meruôsmych rokoch prišiel, aj keď oneskorene, aj do tohto regiónu. Intenzívny poľnohospodársky systém bol jedným z hlavných faktorov zvýšenia výroby obilnín aj výsledných produktov z nich. Po rakúsko – uhorskom vyrovnaní roku 1867 bolo Uhorsko síce niekoľkonásobne slabšie v priemyselnej výrobe, ale v poľnohospodárstve a mlynárstve zasa silnejšie. Výroba zrnín dosahovala ročný priemer nad 60-tisíc meríc na približne
10 000 katastrálnych jutrách osiatej plohy. Celú produkciu spracúvali tunajšie vodné mlyny. Mlynári patrili medzi vzdelaných občanov, ovládali viacero remesiel. Boli tesári, remenári, kováči, opravári a stolári. Povinná tovarišská vandrovka v cudzine im rozširovala jazykový a spoločenský obzor, občania si ich vážili.
Okolie Nových Zámkov bývalo bohaté na mlyny a mlynárov, tunajšie vodné toky poskytovali dostatok energie. V samotnom meste boli dva mlyny. Arcibiskup Peter Pázmáň dal v 17. storočí postaviť veľký trinásťkolesový, za sezónu mohol spracovať zrniny nad 60-tisíc meríc múky a šrotu. Poháňal ho náhon z rieky Nitry, prietok bol regulovaný haťou so štyrmi kolesami povyše druhého – nyárhídskeho novozámockého mlyna.
Náhon od hate po veľký mlyn meral asi tri kilometre. Na jar a pri prívalových vodách bol však málo spoľahlivý, preto arcibiskupstvo roku 1861 hať a splav spevnilo kameňom. Mlyn dali roku 1889 do prenájmu Gabrielovi Fogdovi, ktorý ho po každej stránke zmodernizoval. Starodávny nyárhídsky mlyn naposledy vlastnila firma Klein a Singer, ktorá ho roku 1913 zrušila.
Autor: Ladislav Garaj
