V tom čase už bola uzavretá, Štefan Čemes však neďaleko nej pracoval ako lesník. Dodnes sa vraj nájdu ľudia, ktorí veria, že poklad je ukrytý pre ďalšie generácie. Ale aj skeptici, pretože indície o poklade už vraj neúspešne preverovala polícia aj pracovníci civilnej obrany. Jediným nálezom boli papierové kartóny so zubnou pastou. Nitriansky dôchodca je však presvedčený, že muž neklamal a banské štôlne pri Obyciach zlato dodnes ukrývajú. Miesto ukázal aj nám.
Hľadanie pokladu
Na miesto sa po lesnej ceste dá dostať aj autom. Zastavujeme pri starej transformátorovni, asi tridsať metrov od miesta, kde je vchod do bane. Dnes je zasypaný. Pán Čemes však ukazuje na miesto, kde sa určite nachádza. Práve z neho vyteká prúd vody. „Ak by sa odkopal vstup, vnútri sa dá určite pohybovať, pretože je tam klenba. V jednej zo štôlní by sa mal poklad nachádzať,“ vysvetľuje.
Priamo pred vstupom sa dozvedáme podrobnosti príbehu, ktorý sa v týchto miestach odohral pred päťdesiatimi rokmi.
„V rokoch 1948 – 52 som pôsobil ako lesník v Lesnom závode Topoľčianky na polesí Obyce. Býval som asi 2 kilometre za obcou v administratívnej budove bývalej Baťovej uhoľnej bane, v tom čase už zatvorenej. Nachádzala sa v lokalite, ktorú som vtedy spravoval. Jedného dňa v poludňajších hodinách som sa vracal domov okolo bane. Pri vchode postával neznámy 40 až 50-ročný pán v spoločenskom obleku. Po vzájomnom pozdrave sme sa dali do rozhovoru. Podľa spôsobu vyjadrovania som usúdil, že je to vzdelaný človek. Nechcel som sa ho priamo pýtať, čo tu robí, tak som mu iba povedal, že ak ide na hríby, je už neskoro a že takto vyobliekaný sa do lesa ani nechodí. Keď som ho takto vyprovokoval, začal rozprávať, že on na hríby neprišiel.“
Zbieral informácie
Počas stretnutia sa pán Čemes dozvedel, že muž si prišiel pozrieť miesto, na ktoré počas povstania doviezli a ukryli časť zlatého pokladu Slovenského štátu. „Povedal, že on sa už asi Slovenského štátu nedožije, a preto ma chce požiadať, ak sa ho dožijem ja a uznám, že poklad bude použitý v prospech novej Slovenskej republiky, mám túto skutočnosť oznámiť na príslušnom mieste, prípadne ju zanechať mojim deťom. Od toho času ma zaujímali všetky správy a informácie, ktoré sa týkali slovenského zlata,“ vysvetľuje Štefan Čemes. Za desiatky rokov zozbieral množstvo informácií. Na základe nich je presvedčený, že aj v bani môže byť ukrytá časť strateného zlatého pokladu.
„Doteraz som počul, alebo čítal o štyroch verziách osudu druhej polovice Slovenského pokladu. Jedna z nich ma zaujala. Z relácie vysielanej v Slovenskom rozhlase hovoril na túto tému človek, ktorého meno som nezachytil. Je vraj ukrytý niekde na Slovensku, na utajovanom mieste,“ tvrdí Čemes, ktorý je presvedčený, že týmto miestom môže byť niektorá zo štôlní neďaleko Obýc.
Voda kontra čas
„Keď som prišiel bývať do banského bytu v katastri obce Obyce, na niekdajšom nádvorí tejto bane stál drevený triedič na uhlie. V tom čase mohol mať hodnotu asi 5 000 korún. Triedič strážili dvaja strážnici už od zatvorenia bane asi v roku 1947. Bolo zarážajúce, že za túto službu dostával každý mesačný plat. Vchod do bane bol už vtedy zamurovaný. Približne v roku 1951 sa banská chodba pôsobením vody zavalila a od toho času zostal triedič bez ochrany. Na nádvorí bane v tom čase stáli murované banské dielne. Tieto dielne Jednotné roľnícke družstvo prerobilo na chlievy pre prasnice. Rokmi draho strážený triedič rozobrali a zo získaného materiálu urobili výbehy pred chlievmi. Čo vlastne tí dvaja strážnici strážili?“ pýta sa.
Vo vyjadrení, ktoré nám poskytla Jana Pôbišová z Komunikačného odboru Ministerstva vnútra SR sa uvádza, že „v roku 1998 Odbor civilnej ochrany obyvateľstva, Krajský úrad Nitra, zorganizoval v obyckej bani a jej okolí bezpečnostné cvičenie. Vojenský záchranný pluk civilnej ochrany Malacky, Banská záchranná služba z Prievidze a Letecký útvar Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nacvičovali možné „nešťastie v bani“. Šlo o praktické cvičenie záchranných zložiek pri vyslobodzovaní osôb z podzemných priestorov po zosuvoch pôdy, nie o prieskum na hľadanie zlata. Ministerstvo vnútra nikdy v tejto oblasti nerobil prieskum na hľadanie zlatého pokladu. Nemáme informácie, ktoré by akýmkoľvek spôsobom dokazovali, že sa v okolí obce Obyce nachádza slovenské zlato,“ uvádza sa vo vyhlásení.
Kartóny s pastou
Pána Čemesa však toto stanovisko neuspokojuje. Argumentuje aj výstrižkom novín, ktorý bol zverejnený vo vtedajšej tlači. Upresňuje, že v tom roku boli dvaja banskí záchranári z Prievidze vyslaní do hlbokého vnútra bane, aby tam pátrali po archívnych materiáloch v drevených debnách. V bani našli väčšie množstvo zubnej pasty v rozmočených papierových kartónoch. Písalo sa o tom dňa 22.7.1998. Štefan Čemes si myslí, že mali hľadať ďalej.
„Ja som sa s tými dvomi banskými záchranármi rozprával, o poklade som im však nepovedal, tvrdí pán Čemes. „Hovorili, že v bani je to podozrivé, že tam ešte určite niečo bude. Museli odtiaľ odísť, lebo v nej bolo málo kyslíka. Po týždni, až baňu vyvetrajú, sa tam chceli vrátiť. Naťahali do bane hadice a kompresorom do nej tlačili vzduch. O týždeň prišiel z nich iba jeden. Povedal mi, že pre nejaké staré papiere sa tam po blate čvachtať nebudú. Potom vchod do bane zamurovali.“
Štefan Čemes uvažuje, že o poklade mal povedať banským záchranárom. Hľadanie v štôlňach by vraj neboli tak ľahko vzdali. On sám už k bani, ktorá je z Nitry vzdialená 40 kilometrov, nechodí. S pribúdajúcimi rokmi nad strateným zlatým pokladom Slovenského štátu rozmýšľa častejšie. Príbeh sa však rozhodol odo-
vzdať novinám, verejnosti. Čo keď predsa?
