Humorista a imitátor Robo Kajzer sa údajne nedávno zranil a zranenia si liečil hruškovicou. Okrem iného sme sa ho spýtali, či mu „medicína“ zabrala.
- Informácie v bulvárnych mé-
diách treba vydeliť tromi - takže áno, spadol som, to je pravda, ale ďalšie „zaručené“ informácie o tom, že mám modriny, polámané stavce a tak podobne, už pravdou nie sú. Štyri dni ma boleli kríže, lebo som nepríjemne spadol, ale nič viac. A hruškovica je veľmi dobrá „medicína“ aj na rôzne iné neduhy, nielen na tie moje. Takže žijem, dýcham, pracujem...
Aj s kolegom Petrom Melušom ste sa stali súčasťou Dereša. Ten sa na obrazovkách komerčnej televízie objavuje už piaty rok. Nestretávate sa už s názormi, že by to chcelo zmenu, že relácia je už „okukaná“?
- Ak mám povedať pravdu, ja som ani nerátal, že relácia sa bude taký dlhý čas objavovať na obrazovke. Niektoré relácie bežali v televízii rok, niektoré ešte menej, a Dereš stále ide, na čo som aj tak trošku hrdý. Nič nemôže mať stúpajúcu tendenciu a my už teraz uvažujeme, čo bude, keď túto reláciu zrušia. Život je všelijaký a nezvyknem za sebou páliť mosty. Zakaždým je dobré myslieť aj na zadné dvierka a nevylučujem spoluprácu s akoukoľvek inou televíziou.
Máte na mysli niečo konkrétnejšie?
- Nebudem klamať, že nemám ambície mať svoj vlastný projekt, i keď je to veľmi náročné a zaväzujúce. Scenár je už hotový, a keby to vyšlo, zapojili by sme do toho aj ďalších partnerov, nie iba Meluša a Kajzera. Pokiaľ však ide Dereš, rozhodli sme sa zatiaľ nič nemeniť.
Je ťažké byť humoristom a zabávať ľudí?
- Humoristi to nemajú ľahké, lebo trebárs spevák môže žiť z jedného hitu aj tridsať rokov, ale humorista môže jeden vtip povedať iba raz. Preto si myslím, že humoristi sú v tom, čo robia, nedocenení. Musia stále tvoriť nové veci a nesmú sa opakovať.
Každý národ má špecifický humor. My máme výhodu, že nás dvoch už ľudia poznajú, a keď niekde prídeme, tak sa pozornosť sústreďuje väčšinou na nás. Potom stačí úvodných päť minút, ktoré „napeckujeme“ dobrými vecami na navodenie nálady, a už to ide. Samozrejme, sú akcie, keď by sme radšej zaliezli do myšacích dier a oľutovali všetky peniaze. Aj to sa stáva.
Stretávate sa so závisťou?
- Nie som až taký naivný, aby som si myslel, že každý, kto sa so mnou rozpráva, mi strašne fandí. V tomto smere som triezvy. Je jasné, že zo sto ľudí sa všetkým nebude páčiť môj program. Voči závisti a klebetám, ktoré z tejto vlastnosti najčastejšie vznikajú, som imúnny, mňa už také niečo nedokáže rozčúliť. Naučil som sa s tým žiť, je to daň popularite. Avšak tí ľudia, ktorí ma poznajú a na ktorých mi záleží, o mne - predpokladám - neklebetia, lebo vedia, aké mám prednosti a aké chyby, a myslím si, že ani oni sa nedajú ovplyvniť klebetami. Na tých, na ktorých mi nezáleží, kašlem, nech si klebetia, koľko chcú.
Ako sa má vaša dcérka Izabelka?
- Som rád, že je z nej malý čertík. Veľmi zavčasu začína rozprávať, skúša dávať dohromady vety a je strašne zlatá. Okrem nej mám ešte deti z prvého manželstva (Robo má dvanásť a Lucia desať rokov), ale ani jedno nezačalo s rozprávaním tak zavčasu. Možno aj preto si to terazvynahrádzajú.
