My sme sa tentokrát pozreli trošku bližšie nielen na vianočné sviatky, ale aj na mnohé veci s nimi súvisiace v rodine slovenského hokejového reprezentanta a majstra sveta z Göteborgu v roku 2002, Dušana Mila.
„Manželkina i moja rodina sú tradičné slovenské, a tak veľkých rozdielov medzi nimi vo vianočných zvykoch nebolo. Líšili sme sa vari iba v tom, že kým u nás sa podávala šošovica, u nich kapustnica. Kapor a šalát nechýbal na oboch stoloch,“ prezradil Dušan hneď v úvode, čo zvyklo byť v jednej či druhej rodine ako hlavné menu. „A aby sme sa nehádali, tak teraz mávame na obed šošovicu a na večeru kapustnicu,“ zakontrovala s úsmevom jeho manželka Martina. Dušan hrával aj vo švédskom tíme MoDo Örns-köldsvik, takže rozličných druhov rýb si tam mohol užiť až-až. A to aj na Vianoce. „Je to tak. Hlavný sponzor MoDo, čo je vlastne papierenská firma, nás dvakrát do roka, presnejšie v zime a v lete, pozýval na svoje jazero, kde sme si mohli nachytať rýb dosýta. Najmä pstruhy, ale aj lososy. Bol tam krásny veľký zrub a vodná plocha ako u nás Štrbské pleso. V zime vyvŕtali diery do ľadu a my sme sedeli okolo nej, ale v lete sme sa vozili na loďke, v ktorej sa sedelo po troch. Mne sa ušiel Miro Hlinka a ešte jeden domáci hráč, lenže kým my sme nechytili nič, on vyťahoval jednu rybu za druhou. Naozaj sme nerozumeli, čím to bolo, pretože sme chytali na rovnaké návnady ako on,“ ešte aj teraz nechápavo krútil hlavou „Duco“.
Prirodzene, prišlo aj na porovnávanie vianočných zvykov u nás a vo Švédsku. „Tam vôbec nepoznajú nielen kapustnicu, ale ani šalát a o kaprovi radšej ani hovoriť nebudem. Toho sme si museli priviesť zo Slovenska, pretože tam sa zohnať nedá. Z rýb konzumujú najmä tie morské alebo pstruhy a lososy. U nich sa na Vianoce podávajú mäsové guľky, akýsi zvláštny druh šunky a zemiaky. Polievka žiadna, pričom ani tá šunka mi veru nechutila. Jediné Vianoce vo Švédsku sme však slávili podľa slovenských zvyklostí. Spoluhráči na ochutnávku neprišli, ale mali sme tam jednu známu rodinu, kde žena bola zo Slovenska, a tak tí boli u nás na ochutnávku. Rodenému Švédovi manželkina kapustnica naozaj veľmi chutila. Darčeky si dávajú aj Severania, takže všetko to ostatné je už rovnaké ako u nás. Aj ten živý stromček, pretože tých je vo Švédsku naozaj dosť a dosť.“
A akéže darčeky si slovenský hokejový reprezentant v detstve najradšej želal pod stromček? „Nič hokejové to nebolo, pretože tieto veci sme dostávali na zimnom štadióne. Ak si dobre pamätám, vyslovené želania som nemával. Naši mi zväčša darovali to, čo ma milo prekvapilo a zároveň potešilo. Teraz sa zase ja snažím prekvapiť moje deti. Zo začiatku sme zvykli po slávnostnej večeri a odbaľovaní darčekov navštíviť jedných i druhých rodičov, teraz oni prídu k nám. Na hory nechodíme, lebo nám to sedenie doma akosi viac vyhovuje,“ pokračoval Dušan.
Vianoce ubehnú, na dvere zaklope Silvester. Aký je ten švédsky? „Rovnaký ako u nás. Ľudia sa zabávajú, jedia a pijú. My sme bývali neďaleko mesta, asi desať minút od centra, ale videli sme, že tam mali aj ohňostroj. Na Silvestra sme však boli s Hlinkovcami. S tými sme si totiž najlepšie rozumeli. A nielen preto, že všetci hovoríme po slovensky. Inak Örnsköldsvik leží asi 600 kilometrov severne od Štokholmu a má asi 25-tisíc obyvateľov. Je to taký malý zázrak, že odtiaľ je skvelý Forsberg, bratia Sedinovci, Näslund či ďalší výborní hokejisti. Znie to takmer neuveriteľne, ale v NHL pôsobí z tohto mesta vari 15 hráčov. Ani sa tomu však nedivím, pretože kúsok od domu nám v zime postavili prírodné klzisko, ktorých ale bolo v celom meste hneď niekoľko. To sa potom nemožno diviť, že tam vyrastajú zväčša hokejisti. Vlastne aj dcérka Nikolka, ktorá má desať rokov, tam začala s hokejom. V tamojšom dievčenskom tíme jej to celkom šlo. Žiaľ, v Nitre a okolí žiacke dievčenské družstvo nemajú a hrať medzi chlapcami je v jej veku veľmi zložité, ak nie neriešiteľné. Ale aby som priblížil atmosféru zimy v našom bývalom bydlisku, tak prezradím, že už na konci novembra tam bolo vari meter snehu, ktorý vydrží niekedy až do apríla či mája,“ zakončil Dušan Milo svoje rozprávanie zimnou idylkou, ktorú zažil počas svojho pôsobenia v Škandinávii.