Ivan Eľko: Čo nie sme schopní zaplatiť peniazmi

Sviatky sa blížia. V práci sa toho snažíme čo najviac stihnúť. O chvíľu sa banky, úrady a obchody zatvoria, každý bude myšlienkami niekde inde. V poznámkovom bloku sledujeme, koľko toho ešte ostáva a či sa to do príchodu sviatočných dní stihne.
Začínajú nám chodiť prvé vianočné pozdravy a my si dávame záväzok, že jeden večer si vyhradíme na pohľadnice, na odoslanie e-mailov, esemesiek a na telefonáty. Dúfame, že všetko včas stihneme, aby naši drahí ešte do príchodu sviatkov vedeli, že na nich myslíme.
Jojkáme, že sme nestihli pripraviť pre rodinu i pre vlastný stôl všetko, čo sme chceli a mali. Príchod Vianoc vždy prekvapí. Aj tohto roku hovoríme: „Prišli akosi skoro, nič sme ešte nestihli prichystať!“ Dúfame, že sa domácnosť zmobilizuje, aby bolo do sviatkov všetko v poriadku.
Niekoho trápia aj veci iného druhu: niečo sa pokazilo vo vzťahu. Preto treba stihnúť povedať ešte pár úprimných slov, aby sme k štedrovečernej kapustnici sadali nie v dusenom napätí, ale s mierom v srdci.
Jednoducho: kým prídu sviatky, kým sa skončí starý rok, bude treba ešte...
Sviatky prídu, starý rok sa skončí, my zistíme, že nám čas vypršal a že žijeme s dlhom.
„Nestihol som rok ukončiť tak, ako sme si to vo firme predstavovali...“
„Netelefonoval som ti pred sviatkami, nestíhal som to všetko, ako ste to teda prežili?“
„Jasné deti, povedali sme si, že tento rok určite na Vianoce to a to, sami ste ale videli, akú sme mali situáciu, na budúci rok ale určite to a to...“
„To vieš, že som sa chcel s tebou vážne porozprávať ešte pred sviatkami, ale videl si, že nebola taká príhodná chvíľa, povieme si to inokedy...“
Áno, žijeme s dlhom. Taký významný medzník v toku náš-
ho života, akým sú Vianoce a koniec roka, nám práve tento fakt, že neustále žijeme s dlhom, zvlášť ilustruje. Život s dlhom, to samo o sebe nie je nič dobré. Žiť s dlhom, ak len človek nie je cynik, znamená žiť v napätí, v nespokojnosti z toho, že niečo nie je úplné.
Avšak táto nie dobrá vec nám svojou vlastnou rečou predsa len zjavuje niečo, čo je podstatné a čo je dobré vedieť. Zjavuje nám hlbokú pravdu, ktorá platí o ľudskej existencii, totiž, že ak ľudskú bytosť niečo charakterizuje, tak je to tak, že (žiaľ) žije s dlhom. Človek je dlžný: nie je v stave dávať to, čo dávať má, nie je v stave byť tam, kde byť má, nie je v stave robiť to, čo robiť má, nedokáže svoju existenciu vziať tak, ako mu bola ponúknutá. V hĺbke jeho bytosti je dlh nepekná prasklina, ktorou tečie do lode, nedostatok, ktorý sami nie sme v stave odstrániť.
Túto civilným spôsobom vyrieknutú múdrosť o ľudskej existencii, teda že človek žije s dlhom, nazýva Biblia pojmom „hriech“. Hriech je suma všetkých dlžôb: fyzických, morálnych, sociálnych, citových, duchovných, metafyzických. Nevieme použiť výstižnejšie slovo, ako že je to „porušenosť“ ľudskej bytosti, jej neúplnosť. Nikdy nebude bez dlhu.
Rozdiel medzi civilnými úvahami o dlhu a kresťanským učením o hriechu je predovšetkým v tom, že zatiaľ čo dlh dáva vidieť iba sám seba, hriech je znamením pre niečo ďalšie. Hriech nám ukazuje, že človek, žiaľ, stratil priame spojenie so základom svojej bytosti a svojej existencie – s Bohom. Tragickým korunovaním tohto faktu je skutočnosť, že jedinečná ľudská bytosť sa napokon stratí v prázdnote a v ničote nebytia, v smrti. Medzi hriechom a smrťou je priama súvislosť. Presne taká ako medzi odpustením hriechov a životom.
Toto všetko píšem preto, aby sme si s plnou vďačnosťou a radosťou a s plným porozumením mohli zaspievať vianočné piesne o Tom, ktorý „prišiel, aby za nás zaplatil“!