Nemá hviezdne maniere. Na stretnutie prišiel v džínsoch a mikine, zapálil si cigaretu a dal si pivko. Nemá charizmu celebrity ani postavu primabaleríny. Je vyučený kuchár, rád varí a je to na ňom aj vidieť. Napriek tomu sa dostal na muzikálové javisko, na prvé stránky bulváru a do postele s dvoma herečkami.
Tridsaťročný Stano Hulala je rodený Novozámčan, aj keď vďaka sťahovaniu rodičov za prácou strávil časť mladosti na viacerých miestach Slovenska. Od šestnástich zakotvil v rodnom meste a venoval sa najmä dvom záľubám, z ktorých si neskôr urobil profesie – vareniu a hudbe. Ako kuchár sa živil v Bratislave i Prahe, ako hudobníka ho poznali najmä doma v Nových Zámkoch. Do prvej amatérskej rockovej kapely ho vzali v trinástich, potom stretol svoj veľký vzor – gitaristu, vtedajšieho spoluhráča Grexu a Šebana v skupine Demikát – Jána Birčáka. Spolu s dvoma kamarátmi v roku 1993 založil skupinu Sitting Bull, po roku sa pripojil aj Birčák. Prevzal basgitaru od Stana, ktorý sa odvtedy mohol nerušene venovať už len spevu a hraniu na fúkacej harmonike. Sitting Bull sporadicky vystupoval na rôznych hudobných akciách, napríklad na Klikkfestoch a v kluboch. Repertoár tvorili piesne prevzaté i vlastné, prevažne zamerané na bluesrock. „Najväčším problémom bolo časté striedanie hudobníkov. Kým sme sa zohrali, musel chalan odísť, alebo nevyhovoval. Chceli sme hrať ťažký černošský blues B. B. Kinga a podobných, ale predsa len sme neboli černosi. Postupne sa naša hudba približovala k rocku a možno niekam až k popu,“ hodnotí vtedajšie obdobie Stano Hulala. V decembri 1998 sa skupina akýmsi samospádom rozišla a Stano namiesto rocku začal spievať Mozarta.
„V roku 1999 ma v konkurze vybrali do speváckeho zboru Lúčnice. Málokto vie, že okrem folklórnej zložky má aj dva spevácke zbory, zamerané na klasiku - Mozarta, Beethovena. Venovala sa nám doktorka Šimová - jedna z najlepších slovenských odborníčok na spev. Rockovému prejavu to neuškodilo, človek aspoň vie, kde má trochu „pritlačiť“ a kde zasa ubrať. Keď som cítil, že sa v technike už veľmi nezdokonalím, odišiel som. Odvtedy Mozarta nespievam, už len hrám na gitare. Som gitarový samouk, hrám na bicích a fúkacej harmonike. Tvrdím, že jedni hudbu študujú a iní na ňu majú talent. Možno to bude práve môj prípad.“
V lete roku 2002 prišiel nový impulz k obnoveniu Sitting Bull. Kapela v zložení Stano Hulala - spev, Maroš Pšenák - gitara, Ján Birčák - gitara, Miki Práznovský - basa a Martin Grieč – bicie na konci júna 2003 nahrala v štúdiu Fera Nágela v Komoči svoju druhú demonahrávku Seker 2003, obsahujúcu päť piesní so slovenskými textami. V súčasnej dobe skupina buduje svoj vlastný repertoár, ale drží si v zálohe aj približne dvadsiatku coververzií osvedčených hitov od cudzích interpretov. V roku 2004 však zažila ďalšiu vlnu personálnych zmien. Odišli dvaja členovia kapely a sám Stano sa vydal na dráhu muzikálového herca.
„To je vlastne taký popoluškovský príbeh. Moja mama sa dočítala o konkurze do muzikálu Donaha!, prihlásila ma a ja ako slušne vychovaný synček som jej nechcel pokaziť radosť. Dovtedy som v divadle vôbec nebol, jediné moje spojenie s divadlom boli nejaké plejbeky na novozámocký muzikál Gaudeamus igitur pred niekoľkými rokmi. Nové scéna je však úplne odlišná liga. Nerátal som so žiadnou šancou na úspech. Poslali nám materiály, mali sme sa naučiť scénku z muzikálu a nejakú choreografiu. Pred výberovou časťou si nás zavolal režisér Bednárik a povedal - nie ste herci, nič nehrajte, ale tú postavu žite. V porote bol Bednárik, jeho asistent Dušan Kaprálik, choreograf Jozef Ďurovčík, umelecký šéf Novej scény Juraj Ďurdiak. Samí „ťažkí“ profe-
sionáli, ktorým neprislúcha na konkurze prejavovať emócie. Slušne poďakovali, že sa ozvú. A ozvali sa.
Nasledovali vraj najťažšie skúšky na muzikál. Keďže som nemal s čím porovnávať, snažil som sa zvládnuť ich v rovnakom tempe ako školení ľudia. Bednárik je taký malý despota, nedáva si servítky pred ústa a nekompromisne od hercov žiada svoju predstavu. Ku mne mal možno iný prístup – ako nehercovi sa mi bol ochotný venovať niekoľko hodín denne.“
Stanova muzikálová postava Dave Bukatinsky je robotník z valcovne, ktorý príde o prácu. Deprimuje ho strata zamestnania aj kilá navyše, nevie uspokojiť finančné ani sexuálne požiadavky manželky (na javisku sa so Stanom v posteli ocitli Zdena Studenková a Marta Sládečková). Jediným východiskom je striptíz, ktorým si chce zarobiť. Premiére muzikálu predchádzala aféra, keď sa v tlači objavila fotografia nahých hlavných protagonistov na javisku. Na titulke bolo vtedy i Stanovo meno. V spomenutej zostave však neúčinkoval a omyl si neskôr s redakciou vysvetlili. „Muzikál je skutočne o niečom inom – nie o striptíze na záver. V momente, keď sme „dole bez“, sa za nami rozsvieti svetelná stena a divák z nás vidí vlastne len siluety. Jediné, čo majú z toho „psinu“, sú naše baletky, ktoré sa dívajú zboku. „Naostro“ sa nešlo pri skúškach, dokonca ani na generálke a predpremiére. Určite pôsobivejší je pohľad, keď sú na nasvietenej scéne všetky ženy od herečiek až po baletky v čipkovanej nočnej bielizni.“
Stano Hulala hrá do mesiaca osem predstavení. Od januára sa začína skúšať ďalší Bednárikov muzikál, kde mu ponúkli angažmán. Od konca marca by mal v Bratislave účinkovať šestnásťkrát za mesiac, koncom roka 2005 sa črtá ďalší titul. Z „konkurzového najdúcha“ sa stáva muzikálový herec. S kapelou Sitting Bull nedávno Stano dokončil nahrávku maxisingla, ktorý ponúka vydavateľstvám, rádiám a ľuďom zo showbiznisu. Dostali už ponuky naživo hrať v niekoľkých bratislavských kluboch. O sťahovaní ešte neuvažuje. „Troj- a sedemročná dcéra tu majú kamarátky, manželka prácu reklamnej manažérky. Momentálne je dosť času rozmaznávať rodinu teplými obedmi a večerami. Veľmi rád varím „čínu“ a všelijaké pikantné špecialitky, ale niekedy ich užodmietajú.“
