Článok pokračuje pod video reklamou
Verejnosť si ich existenciu začala zodpovednejšie uvedomovať po poslednej reorganizácii štátnej a verejnej správy, keď nižšie stupne riadenia zdedili viac kompetencií s menším objemom financií. Mestský úrad v Nových Zámkoch už druhý november po sebe otvoril v objekte bývalých kasární útulok pre bezdomovcov. Do marca 2005 bude otvorený denne od 19.00 do 7. hodiny rána. Dvere útulku nám otvoril Ondrej Solár - správca útulku a celého objektu Novocentrum. V tej chvíli sme sa akoby ocitli vo sfilmovanom Zolovom románe z parížskeho podsvetia.
Útulok má tri miestnosti. Prvá slúži pre dozorcu, ale aj ako sklad metiel a čistiacich prostriedkov. Je súčasne výdajňou polievky, úložňou nádob, miestom pre jediný elektrický ohrievač a dvojplatničku, ešte tu ostalo miesto pre staré kreslo a televízor. Od druhej miestnosti nás oddeľujú plné dvere a za nimi ďalšie - z oceľových tyčiek, opatrené visiacimi zámkami. Za nimi je priestor „na zahriatie“ s rozmermi asi 3 x 4 metre a drevenými lavicami pre trinásť ľudí. Pri našej návšteve na nich pri sporom osvetlení posedávalo jedenásť „stálych nocľažníkov“, z toho dve ženy. Údajne ešte minimálne raz toľko ich útulok nevyužíva a noci trávia, kde sa dá - na železničnej stanici, po jej uzavretí v suterénoch a pivniciach. Tretia miestnosť útulku slúži ako sociálne zariadenie s elektrickým bojlerom, umývadlom, sprchou a WC. Správca a dozorca v jednej osobe robí pre svojich zverencov, čo sa dá. Zo sponzorských, niekedy z vlastných zdrojov uvarí čaj, ba aj guláš. Pred Vianocami zaobstaral aj stromček, nefunkčné osvetlenie dal do poriadku tunajší nocľažník - mladý vyučený elektrikár. Rovnako ako ostatní ráno, ešte za tmy, „vypadne do ulíc“ pretúlať sa ďalším dňom, ktorý by možno radšej strávil zmysluplnou prácou.
Správca Ondrej Solár tvrdí, že väčšie spory v útulku ešte neboli, menšie nedorozumenia vyriešil sám. Alkohol, cigarety či podobný „doping“ v zohrievarni nestrpí a trvá na dodržiavaní všetkých pravidiel útulku. Pri letmom nahliadnutí do tejto jedinej a jedinečnej ustanovizne Mesta prichádza na um, či by sa pre túto bohumilú činnosť nedalo urobiť ešte viac, ako len podľa príslovia „keď netečie, aspoň kvapká“. Nebola by to almužna - veď títo vydedenci spoločnosti donedávna pracovali a štátu teda odvádzali nemalé zákonom stanovené poplatky.
