Počas zimy býva najťažšie na pozícii číslo 17. V januári tam zvykne napadnúť za dva dni aj jedenapolmetrová nádielka. Kým cestu na pozíciu prerazí ťažká technika japonských vojakov, prejde aj týždeň.
„Sedem tam slúžiacich vojakov má v príručných skladoch zásoby mrazeného mäsa a pitnej vody minimálne na mesiac. V kryte sú ďalšie zásoby trvanlivých potravín a vykurovacej nafty na niekoľko ďalších mesiacov, takže chlapci sú predzásobení dostatočne,” konštatuje nadporučík Tomáš Hunal, dôstojník pre zásobovanie slovenského kontingentu. Dodáva, že rakúske družstvo v približne 2 814 metrovej výške na hore Hermon býva odrezané od sveta aj tri mesiace.
Na pešie hliadky vyrážajú chlapci vo dvojici. Vždy však so psom miestneho pôvodu, ktorý sa stal ich „synom pluku”. Kráčajú po horských chodníkoch, vyznačených načerveno namaľovanými kameňmi alebo tyčami. Nesmú z nich zísť. Okolitý priestor nie je totiž preverený na mínovú bezpečnosť. Občas sa však stáva, že míny nájdu priamo na patrolovacom chodníku, uložené na dobre viditeľnom mieste. „Ak ich miestni roľníci či pastieri nájdu na svojom políčku, riskujúc život ich vyberú zo zeme a odnesú na chodník vojsk OSN. Vedia, že vojaci mínu v rámci svojich povinností zneškodnia. Keby si na pole pozvali domácich odmínovačov, stálo by to na ich pomery veľmi veľa prostriedkov a námahy,” konštatuje pplk. Tománek, bývalý veliteľ štúrovského práporu. Vysvetľuje, že naši vojaci dávajú pozor aj na pašerákov. Starosti im robia tiež sýrski pastieri. Tí síce môžu pásť svoje stáda aj v demilitarizovanej zóne, ale nesmú sa priblížiť k technickému rozhraničovaciemu plotu viac, ako je všade viditeľne označené. Problematické situácie potom riešia v spolupráci s domácou políciou.
Slovenskí vojaci boli po príchode na Golanské výšiny prekvapení minimálne sa zelenajúcou, aj v lete prašnou vysušenou prírodou, ako aj veľmi skromnou životnou úrovňou miestnych obyvateľov, ktorí sú však veľmi priateľskí.
Odchádzajúci veliteľ roty, kpt. Miloš Marcinčák v približne 8-tisícovej dedine Hadar predstavil svojho nástupcu, nadporučíka Martina Šomského. Muftar (starosta) Jaudet Ataui ich privítal oblečený v tradičnom odeve miestnych drúzov, ako dobrý známy ich previedol po svojom dome a potom im nalial voňavú kávu s kardamónom.
Slovenskí vojaci v 1 250-člennej misii UNDOF majú popri svojich kolegoch z Rakúska, Poľska, Kanady a Japonska ako vojaci mimoriadne dobrú povesť. Ako to býva zvykom aj v iných misiách, naši majú tradične tie najlepšie vzťahy aj s miestnym pastiersko-roľníckym obyvateľstvom. Rešpektujú totiž miestne zvyklosti, nepovyšujú sa nad ich spôsob života a dôverujú im. Vojaci sa chodia strihať do malého holičstva k tamojšiemu drúzskemu holičovi. Najskôr pre všetkých uvarí na blčiacej piecke kávu, ponúkne ich sladkosťou a pretože v Hadare sa nikto neponáhľa, začne s rozhovorom v angličtine. Našich vojakov aj holí – dokonca britvou.
Pozdrav od našich chlapcov
Našu misiu UNDOF dopĺňajú predovšetkým dva útvary - Prápor elektronického boja zo Štúrova a 2. prieskumný prápor z Bardejova. V Sýrii slúži veľa dôstojníkov a mužstva z nášho regiónu - napríklad desiatnik Norbert Kósik, vyučený stolár, ktorý slúži v armáde už dva roky. „Vo vojenskej uniforme sa mi páči a som rád, že sa mi podarilo dostať sa na misiu, aj keď je s ňou spojené dlhé odlúčenie,” hovorí mladý prieskumník. Ženil sa vlani v máji, no namiesto spoločnej svadobnej cesty vzápätí vycestoval do Sýrie.
„Keď sa vrátim, snáď sa niekam pozrieme aj spolu s našou dcérkou. Okrem toho by som po návrate chcel prerobiť byt,” plánuje si desiatnik Kósik z veliteľskej pozície číslo 10. Svojich najbližších doma pozdravuje aj slobodník Tomáš Bóri zo Štúrova, ktorý slúži ako prieskumník na odlúčenej pozícii číslo 16. „Je nás osem, no nemáme zatiaľ žiadnu ponorkovú chorobu, pretože si pomáhame a sme veľmi dobrá partia,” konštatuje vyučený automechanik, v Sýrii slúžiaci ako prieskumník. Najviac sa mu cnie za snúbenicou. V posilňovni na pozícii 34 sme zastihli ďalšieho Štúrovčana - desiatnika Tomáša Jolčíka. Ako vodič - prieskumník už prešiel kus sveta, sezónne pracoval aj v Rakúsku, Grécku či v Španielsku. Prečo teda pred troma rokmi vstúpil do armády? „Chcel som už niečo stabilnejšie, nie iba príležitostné a dočasné práce, ale dôstojné zamestnanie s dlhšou perspektívou. No a ak je s ním spojené aj cestovanie – ako v tomto prípade, je to ideálna situácia,” porovnáva desiatnik Jolčík.
Ďalší Štúrovčan, hoci tentoraz naturalizovaný, je nadrotmajster Peter Kačír, rodák z Krompách. V uniforme slúži už od roku 1987 a Golany bola jeho prvá misia. Keď sa v decembri po skončení záväzku vracal z UNDOF domov, do Štúrova k svojej rodine, v medzinárodnej misii ocenil vzájomný rešpekt, ústretovosť a pokojné, konštruktívne riešenie problémov. „V tomto smere sa ešte môžeme čo-to priučiť aj doma,” konštatoval nadrotmajster Kačír. No a prečo našich krajanov nazývajú orli? Preto, lebo v rámci mnohonárodných síl UNDOF má náš kontingent tohto kráľovského vtáka v symbole svojej jednotky.
Slovenský kontingent
Misia UNDOF (United Nations Disengagement Observer Force) na Golanských výšinách existuje 30 rokov, Slováci v nej slúžia od roku 1998. V demilitarizovanej 34 kilometrov dlhej zóne separácie medzi postaveniami vojsk Sýrie a Izraela majú za cieľ pozorovať akúkoľvek zmenu situácie, ktorá by mala vplyv na dohodu o prímerí medzi oboma štátmi. Velitelom 94-členného slovenského kontingentu je podplukovník Ján Tománek.
Autor: Text, foto: PAVOL VITKO
