„Na dialýzu chodím už rok. Ľadviny mi zlyhali od liekov. Začalo to tak, že som mala ťažký zápal nohy, a bola som alergická na penicilín. Tak mi každé štyri dni skúšali iné lieky, až mi vypovedali obličky,“ informovala nás pacientka Hemodialyzačného centra Eurocare v galantskej nemocnici sedemdesiatjedenročná Anna Tanušková zo Serede a pokračovala: „Odvtedy sem musím, žiaľbohu, chodiť. Zatiaľ sa však držím. Každé vyšetrenie poctivo urobia a dobre sa starajú o pacientov. Je tu veľmi milý personál. Od lekárov až po sestričky.“
Hemodialyzačné centrum v Galante je svojou kapacitou najväčšie na Slovensku, denne tu dokážu ošetriť až 40 pacientov. Dialyzačnú procedúru hradí poisťovňa, chorí si hradia iba doplatky za prepísané lieky. Dialýza očisťuje ich organizmus od nečistôt, ktoré už obličky nie sú schopné odstrániť. Niektorí potrebujú procedúru len raz za dva, či tri týždne, no pre pacientov, ktorým už obličky vôbec nepracujú, je dialýza doslova otázkou života a smrti. Bez nej sa v tele hromadí draslík, ktorý významne ovplyvňuje činnosť srdca a zadržiavaná tekutina spôsobí prevodnenie spojené s opuchom pľúc. Smrť nastane udusením.
„Pacienti sú na túto liečbu pripravovaní už v ambulantnej sfére. Existujú určité diagnózy, ktoré ich sem nenávratne privedú. Liečba sa dá odložiť, len ak pacient spĺňa určité kritériá, na základe ktorých môže byť zaradený do transplantačného programu,“ vysvetľuje službukonajúca lekárka Zlata Pastvová.
Transplantácia je jedno z možných riešení. Podstúpil ju aj šesťdesiatročný pacient Dušan Blaho zo Serede, ktorý sa trápi so svojou chorobou už dvanásť rokov. Najprv rok a pol chodil na dialýzu, potom mu transplantovali obličku. Fungovala dva a pol roka a vypovedala službu. Od roku 1996 je opäť odkázaný na dialýzu.
„Keď som išiel na transplantáciu obličky, povedal som si – hop, alebo trop! Pozeral som sa na svoj dom a hovoril mu: Možno ťa vidím posledný raz... Vtedy to dopadlo dobre. Transplantovaná ľadvina sa chytila a začala pracovať. Poviem vám, tých dva a pol roka s obličkou, to bol krásny život. Ale keď ju vybrali, začalo sa znova trápenie. Na dialýzu chodím trikrát do týždňa po štyri hodiny. To už nie je život,“ hovorí a dodáva: „Pokiaľ viem, jedna dialýza stojí zdravotnú poisťovňu približne 3800 korún. Podľa mňa by bolo úspornejšie hľadať darcov obličiek a robiť transplantácie.“
Podľa slov Zlaty Pastvovej je však transplantácia na Slovensku limitovaná počtom obličiek od zomrelých darcov, ktorých býva iba 150 až 200 ročne. „Propaguje sa príbuzenské darcovstvo, či už od rodičov, alebo súrodencov. Možné je aj tzv. emotívne darcovstvo, keď obličku daruje manžel manželke, ale iba ak sa zhodujú krvné skupiny a sú splnené aj ďalšie podmienky, ktoré stanovuje transplantačný program. Pravda je však taká, že iba malé množstvo darovaných orgánov sa môže použiť. Rovnaké je to aj s inými orgánmi ako napríklad so srdcom alebo pľúcami.“
Na dialýzu môžu byť odkázaní pacienti s vrodenými chorobami obličiek, diabetici a cukrovkári, pacienti s obličkovými kameňmi. V rámci prevencie je zaujímavý údaj, že poškodenie obličiek v niektorých prípadoch navodili aj časté infekcie horných dýchacích ciest, angíny a časté užívanie antibiotík. Mimoriadne varovný je fakt, že ochorenie môžu spôsobiť aj voľne dostupné analgetiká, ktoré pacienti bez konzultácie s lekárom užívajú napríklad pri bolestiach hlavy.
Marián Mrva
