Hladko prechádzala všetkými vyraďovacími kolami. V semifinále upútala výzorom, výberom skladby aj interpretáciou. Ani tí „najtvrdší“ porotcovia nešetrili chválou, Laco Lučenič namiesto hodnotenia len parafrázoval názov piesne: „Katka, I love you, I love you, I love you.“ Napriek tomu skončila tretia a nedostala ani nomináciu na „divokú kartu“.
• Sklamaná?
- To sa pýtajú všetci. Porota aj ľudia zo štábu mi vlievali veľkú nádej, Paľo Habera tvrdil, že určite pôjdem ďalej. Vlastne som si nebola istá, či o ten postup až toľko stojím. Tie tri dni boli veľmi náročné. Prvý deň sa robila vizáž, druhý sme pracovali s klaviristom, bola generálka a nakoniec priamy prenos. Finalisti to budú mať ešte ťažšie. Neviem, či som vhodný človek na takéto stresy. Ale byť v najlepšej desiatke by bolo veľmi príjemné.
• Viacerí vyradení sa sťažovali na enormnú záťaž a sekírovanie poroty. Mala si chvíľu, keď si sa chcela zbaliť a odísť?
- Najhoršie mi bolo na bratislavskom kastingu. V divadle nás bolo 75. Noc bez spánku, nadrvené anglické texty a ešte som bola takmer posledná v poradí. Celý deň som čakala, kým som vyčerpaná, s kruhmi pod očami nastúpila na javisko. K porote nemám jedinú výhradu, ku mne boli struční a veľmi slušní.
• V zákulisí sa vraj iskrilo kvôli vizáži. Bola si so svojím novým imidžom spokojná?
- Akonáhle sa na mňa vizážisti pozreli, zavelili: vyžehliť. Dosť to trvá, kým sa zo zvlnených vlasov stanú hladké. Trochu sme sa nezhodli pri líčení na generálku, piatkový večer som odspievala s iným mejkapom. Teraz som sa vrátila k svojim normálnym vlasom.
• Hovoríš úplne ticho. Nielen podľa výzoru, ale ani podľa hlasu by ťa mnohí asi nespoznali.
- Náhodou ma ľudia začínajú registrovať, minule na mňa na ulici ukazovali prstom. „Civilne“ hovorím ticho, ale keď spievam, som iný človek. Vtedy nad ničím iným neuvažujem. Spievam vždy, všade a je mi v podstate jedno komu.
• Povzbudzoval ťa niekto priamo v štúdiu?
- Mohla som pozvať rodičov alebo priateľov, ale radšej som bola sama. Nemala by som čas niekomu sa venovať a aspoň ma nič nerozptyľovalo. Superstar bol úplne iný svet. Keď som sa vrátila do školy, mala som problém sústrediť sa na učenie - a to som vynechala len nejaké dva týždne.
• Tvoju rodinu okrem priezviska s muzikalitou nič nespája. Ako si sa k spevu dostala?
- Rodičia asi zbadali moje vlohy a zapísali ma do „zušky“ na spev. Súťažila som na Zlatej črievičke, som už pravidelným inventárom novozámockého Talentu. Píšem básničky, pokusy s textovaním mi však veľmi nevyšli a zatiaľ jedinú pesničku, čo som zložila, počula len moja mamina. Máme veľmi kamarátsky vzťah, všetko si povieme. Vždy je prvým kritikom mojej hudby, oblečenia a vôbec.
• V centre pozornosti zostali finalisti, v zábavných programoch sa občas objaví „hviezdna rota“, na vás z najlepšej päťdesiatky sa však akoby zabudlo. Pozvú vás aspoň na finále?
- Veľmi rada by som ho videla naživo, ale obrovské pódium dosť obmedzuje kapacitu divákov, takže s tým veľmi nerátam. Určite sa ešte v Bratislave stretnem s Peťkou Humeňanskou, ktorá postúpila z môjho kola, a s Julkou Smolkovou, s ktorou som bývala na izbe.
• To bol čas tých divokých „žúrov“?
- My sme to asi brali vážnejšie, na žúry nebol čas. Keď sme natočili program a zostali sily rozjímať, posedeli sme si s kamarátkami. V dotazníku som dokonca označila za záľubu posedieť si s kamarátmi pri káve - vo vysielaní to však interpretovali celkom inak.
• Namiesto hviezdneho pódia prišla realita bežného života. Čo bude ďalej so spevom a so školou?
- Oslovila ma tunajšia hudobná skupina, odspievala som s nimi niekoľko pesničiek. Môj hit zo Superstar zatiaľ neodznel, ešte sa k nemu len robia hudobné podklady. Po maturite by som chcela študovať hudobnú výchovu a slovenčinu na Pedagogickej fakulte v Nitre, ale ešte je čas podať si prihlášku aj na inú školu.
MIROSLAV ANTONI
