Dva dni sme strávili v divadle. Bola to miestnosť, ktorá nemala okná a nefungovalo v nej dosť dobre vetranie. Keď sme sa chceli ísť nadýchať čerstvého vzduchu, tak nám to nedovolili. Ale ja si myslím, že to bol účel. Aby vedeli, koľko vydržíme,“ spomína na úskalia televíznej speváckej súťaže Slovensko hľadá SuperStar semifinalistka Zuzka Krivošíková zo Serede. Množstvo Slovákov mohlo prednedávnom sledovať na obrazovkách, ako adepti na vzostup do hviezdnych výšin vydávajú zo seba posledné kvapky energie, ako viac či menej úspešne vzdorujú tvrdým útokom na svoju sebadôveru. Tlak na tých, ktorí súťažili o vstup do semifinále, bol obrovský, ale Zuzku to príliš nezaskočilo. Dobre vie, že práca speváčky neprináša iba chvíle slávy, ale aj každodennú tvrdú drinu. Profesionálne spievať začala už ako sedemnásťročná a má za sebou desať rokov účinkovania najmä v zahraničí. Aj keď sa so súťažou musela v tretej semifinálovej desiatke rozlúčiť, so spevom sa lúčiť nechystá.
Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné ako speváčku. Je to práca, ktorá ma napĺňa,“ tvrdí pekná ryšavá Zuzka. Súhlasila s naším rozhovorom, ale na niektoré slovenské médiá má trošku ťažké srdce, lebo vraj nepíšu pravdu: „Písali, že bývam v Nových Zámkoch, čo je úplne od veci. Potom, že v Novom Meste nad Váhom. Odtiaľ pochádzam, ale už tam nebývam. Už šesť rokov žijeme s mojím manželom Rudom v Seredi. Popísali aj iné veci, ktoré som údajne povedala, ale ja o tom nič neviem. Napríklad o operácii mojich hlasiviek bola anotácia článku v jednom týždenníku formulovaná tak, že sa mi to stalo na súťaži SuperStar. Hlasivky mi však operovali roky predtým.“
Prvý casting bol katastrofa
„Čakali sme hladní vonku na daždi. Kým som sa dostala na rad, prešlo asi šesť hodín,“ opisuje Zuzka svoje prvé skúsenosti so súťažou SuperStar. Spolu s ňou čakalo na svoju chvíľu približne dvetisíc ľudí a ešte veľa známych a príbuzných, ktorí ich sprevádzali. Pred porotou každý zaspieval len kúštik pesničky a oni okamžite rozhodli, či spevák na súťaž SuperStar má, alebo nie. Boli dva typy odchádzajúcich zo skúšobnej miestnosti. Niektorí mali v ruke biely papier. To boli tí šťastlivci, ktorí sa dostali medzi sto piatich postupujúcich. „Ostatní vychádzajúci nemali v rukách vôbec nič, len strašne kyslé pohľady a boli hrozne nahnevaní. Ale videla som tam aj veľa adeptov, ktorí sa pred skúškou povzbudzovali alkoholom, takže boli veľmi veselí.“
Keď Zuzka dostala svoj „biely papier“, hneď zatelefonovala mame. „Reagovala úplne nevzrušene, vraj ona vedela, že sa tam dostanem. Asi o dva dni bol ďalší výber, ale vtedy som sa už strašne bála. Neviem prečo, ale mala som veľkú trému. Prvá pesnička sa im veľmi páčila, ale očakávali, že im zaspievam nejakú slovenskú pieseň. Poznám dosť slovenských, ale nezdalo sa mi, že by som ich tým mohla zaujať a tak som opäť zaspievala nejakú anglickú. Nepáčilo sa im, že som na slovenskej súťaži nič slovenské nezaspievala, ale dali mi druhú šancu. Potom sme dostali na ďalší výber tri povinné pesničky a všetky boli anglické.“
Prvá päťdesiatka? To prežijem...
„Oni proste skúšali, koľko vydržíme. Po odspievaní v skupinkách vypadlo ďalších pätnásť ľudí, ktorých o pol dvanástej v noci poslali domov. Niektorí boli aj z východu a možno im už nešiel žiadny vlak. Neviem, ako to riešili. Nás potom vozili ešte po Bratislave. Myslím si, že to bol tiež účel, že cesta z Tatra revue do hotela trvala hodinu. Tam nás ešte natáčali. Bola to akože zábava...,“
...ale len pre televíznych divákov. Súťažiaci nemali šancu na oddych. Za pár hodín sa museli naučiť anglickú pesničku a prípadne aj pohotovo zareagovať pred všetečnou televíznou kamerou.
„Po tejto skúške som sa ocitla v prvej päťdesiatke. Ja som hrozne citlivá, zo všetkého som vždy mala slzy v očiach. Nečakala som, že sa dostanem medzi nich. Pre mňa to bol veľký úspech, lebo mám už dvadsaťsedem rokov a bola som najstaršia účastníčka spomedzi všetkých päťdesiatich. Vybrala som si pieseň od Glorie Gaynor, ktorá má v slovenskom preklade názov – To prežijem. Tak som to prežila.
Stará na SuperStar?
Na Silvestra odspievala Zuzka v semifinále pieseň, ktorú jej vybral dramaturg. „Neprotestovala som, bola to pieseň z filmu Flash Dance, ktorú mám veľmi rada. Porota na môj výkon nepovedala nič zlé, zhodli sa na tom, že spievať viem, ale vraj mi chýba čosi ako mladícka nerozvážnosť. Jednoducho – asi som sa tam už nehodila, asi som na Superstar stará. Tak som sa so súťažou rozlúčila.“
Zuzka sa domnieva, že veľkú úlohu zohral jej vek. Má pocit, že ženy, ktoré sa blížia k tridsiatke, už mnohí ľudia považujú za staré na začiatok kariéry v šoubiznise. „Ale ja si myslím, že každý je taký starý, na koľko sa sám cíti. Ja sa cítim ešte ako taká dobrá pubertiačka...“
Na našu otázku, ako hodnotí úroveň finálovej skupiny, odpovedala: „Sú to všetko dobrí speváci a majú na to. Sú mladí a talentovaní. Každý má svoj štýl. Ani som netušila, že na Slovensku je také množstvo ľudí, ktorí vedia výborne spievať. Prekvapili ma najmä šestnásť – sedemnásťroční. Ja sama som v tých rokoch začínala a určite som vtedy nespievala tak dobre ako oni. Tí ľudia sú strašne nádejní a je ich tu veľa. Majú v sebe moc. Vo finále sa ocitli právom a ja im všetkým držím palce. Sú to najlepší zo štyroch tisícok Slovákov, ktorí sa do súťaže prihlásili.
Zlatý slávik už chce spievať doma
Zuzka sa po odchode zo súťaže o SuperStar nenudí, aj doma má stále čo robiť. Od rána do večera stále upratuje, lebo doma kúria drevom, a z toho je veľa prachu. Považuje to takmer za svojho koníčka. A ďalším koníčkom sú jej krstniatka v Novom meste nad Váhom. Rada športuje, ak má čas, behá, alebo ide do fitnes centra.
So spevom začínala už na základnej škole, kde vždy spievala druhý alebo tretí hlas. V piatej triede skúsila spievať s kapelou. Vtedy vyhrala súťaž Zlatý slávik v Novom meste nad Váhom. „O rok som bola na tej súťaži znova. Všimli si ma. Začala som spievať v kapelách. Potom mi niekto telefonoval a dal mi ponuku spievať v Rakúsku. Mala som iba sedemnásť rokov, zľakla som sa, povedala mu, nech si zo mňa nestrieľa, a telefón položila. Potom mi zavolal ešte raz.“ Na to, aby mohla cez víkendy spievať v Rakúsku, Zuzka potrebovala písomné povolenie od rodičov. Dochádzala tam sedem rokov. V kapele sa zoznámila aj so svojím terajším manželom, bubeníkom Rudom. „Chvíľu sme spolu účinkovali na Slovensku, a potom opäť za hranicami – v Nemecku, kde sme boli posledné štyri roky. Na lodi sme pochodili celú Európu. Teraz už chceme byť zase doma,“ uvažuje o spoločných plánoch do budúcnosti Zuzka.
Casting bol zlý, ale morská choroba je horšia
Skutočnosť, že v rámci svojej profesionálnej kariéry sa Zuzka naučila prekonávať ťažkosti, o ktorých sa mnohým nádejným hviezdam ani nesníva, jej možno pomohli aj obstáť v náročných podmienkach castingu a samotnej súťaže. Prezradila nám na rozlúčku svoj osvedčený recept na prvú pomoc vo chvíľach, keď stráca pevnú pôdu pod nohami.
„Hrali sme na lodi Arosa Blu, ktorá plávala po moriach Európy a aj ďalej. Tak sme si mohli pozrieť Island, Dánsko, Škótsko, Nórsko, Malorku a mnoho iných štátov,“ spomína Zuzka na svoje „morské“ účinkovanie. Loď bola obrovská, dvanásťposchodová, na palubu mohla zobrať tisícšesťsto pasažierov a sedemstočlennú posádku. Tri poschodia lode boli pod vodou.
„Bývali sme pod vodou na druhom poschodí v prednej časti lode. Počuli sme, ako loď rozráža morské vlny a ako vlny do nej narážajú. Bolo to hrozné, spať sa v tých kabínach bez okien nedalo. Nebolo to jedno, či sa loď hýbala iba hore – dole, alebo aj zboka na bok. Keď sa hýbala obojstranne, tak tam nebola žiadna pomoc. Vtedy prevzala vládu na lodi morská nemoc. Filipínci rozvešali po všetkých dvanástich poschodiach lode papierové sáčky. Bol to exkluzívny zážitok. Tam totiž nepomôže ani štamperlík. Niekedy sa stalo, že iba pol hodina chýbala do začatia hudobnej produkcie a ja som ešte celá zelená sedela pri bare. Pýtala som sa personálu, čo mám robiť, aby mi to prešlo. Jeden Filipínec mi poradil, že mám zjesť hrozno, alebo jablko. Vyšlo to a odvtedy nosím v kabelke minimálne jedno jablko pre prípad stroskotania.“
Marián Mrva
