né vzdelanie.
Učiteľ všetkých ročníkov František Dulai je v malotriednej škole v jednom kolotoči. Kým sa s ôsmimi prvákmi učí abecedu, druháci a tretiaci si zatiaľ potichu čítajú. Čoskoro im činnosti vymení. Mal by byť medzi nimi aj štvrták, ale prestal do školy chodiť. Upozornil na to sociálny úrad. Ten už detské prídavky neposiela jeho rodičom, ale obci, ktorá z nich chlapcovi nakupuje jedlo a ošatenie.
Najlepšie polročné vysvedčenie v malotriedke je so samými trojkami. „Na týchto deťoch vidieť, že s nimi rodičia nepracovali. Pre mňa je úspechom udržať ich v škole a naučiť ich čítať, písať a počítať. Keď sem prišiel Raymund, nevedel nič. Dnes dobre číta, počíta a je najlepším žiakom v škole. Jeho rovesník Milan má o čítanie taký záujem, že si občas kúpi aj noviny,” rozpráva František Dulai. Minulý týždeň chytili jednotku z písania dvaja druháci. Dobrá známka ich povzbudzuje. Vedia, že ak dosiahnu mesačný priemer 2,5 alebo sa zlepšia o 0, 25 percenta, obec im vyplatí dvestokorunové štipendium.
„Najťažšie je udržať deti v škole. Za tie roky viem, že ich možno zaujať rozprávkami. Počúvajú ich s otvorenými ústami. V rozprávkových postavách hľadajú vzory, ktoré im chýbajú,” hovorí. Na tejto škole učí už osemnásť rokov. Napísal aj prácu o tom, ako tlmiť agresivitu medzi deťmi. Nechá ich vyhovoriť sa z ich trápení. Zvyčajne ide o maličkosti, že niekoho kamarát sotil, alebo sa mu posmieval. No i tie pokladá za dôležité. „Aj z malého plameňa môže vzniknúť veľký požiar,” varuje.
Rukami Františka Dulaia prešlo asi tristo – štyristo detí. Pre mnohé z nich je základná škola jedinou, ktorú skončia. Na otázku, či ho táto práca napĺňa, odpovedal: „Keby ma nenapĺňala, nerobil by som ju.” To aj za cenu, že tento rok má o 1500 korún nižši plat ako vlani. Je jediným učiteľom i riaditeľom školy. Nedávno vypísali na toto miesto konkurz a okrem neho sa doň neprihlásil nikto.
