Streda, 27. január, 2021 | Meniny má BohušKrížovkyKrížovky

Zachránené životy

„Keď vyzvali tehotné ženy, aby sa prihlásili na ľahšie práce, vedela som, že to znamená ortieľ smrti. Do koncentračného tábora som sa dostala až v roku 1944, a tak som mala presné informácie, aké hrôzy sa tam dejú a čo ma čaká. Tehotné ženy boli určené do

plynu, preto som pred všetkými tajila, že pod srdcom nosím dieťatko,“ spomína si dnes už 88-ročná rodáčka z Nitry Margita Zapletalová.

Rozlúčka s rodinou
V Nitre prežívala mladá Margita Weiszová šťastné dni. Zaľúbila sa do Martina Zapletala a rozhodli sa pre spoločný život. Šťastie však trvalo iba pol roka. Písal sa rok 1942 a gardisti celú Margitkinu rodinu presunuli do židovskej školy. „Martin, môj manžel, chodil stále za mnou a nosil nám jesť. Aj ho odhovárali, že zoberú aj jeho, ale nedal sa odradiť. Bol miešanec, Žid iba po matke, a tak mu niekto poradil, aby sa pokúsil na úrade vybaviť moje prepustenie. Veľa ho to stálo, ale dostal ma preč. Mala som šťastie,“ spomína pani Margita. „Ale mne to nebolo všetko jedno. Dostala som výnimku, no musela som opustiť svoju rodinu.“

Skryť Vypnúť reklamu

Do Osvienčimu!
„Bola som šťastná žena a nešťastný človek. Potom prišiel atentát na Hitlera a my sme si mysleli, že sa končí vojna. Ostala som tehotná. A vzápätí šok – Nem-
ci brali všetkých Židov, gardisti im pomáhali. Zobrali aj nás.“
Pri otázke, či už vtedy tušila, čo ju čaká, nezaváha: „Na nitrianskej Sihoti sme bývali s profesorom Vladimírom Wetzlerom. Jeho príbuzný, Fredo Wetzler, ušiel v roku 1944 z Osvienčimu. Od neho sme vedeli o hrôzach, strašných veciach, ktoré nás čakajú. Keď som tam išla, vedela som, čo bude nasledovať, ako mi všetko zoberú, ostrihajú vlasy...“
Margitu osud vyše milióna Židov neminul – zo Serede sa dostala do koncentráku v Osvienčime. Martin ostal v Seredi, no v tej chvíli bolo obom jasné, že ide o život. „Myslela som si, že neprežijem.“

Skryť Vypnúť reklamu

Ťažké podmienky
„V Osvienčime som prešla cez všetko, čo som vedela a počula z rozprávania. Zdalo sa mi, že prežívam film, ktorý som už videla.
Ocitla som sa aj medzi tými, ktorých zobrali do Birkenau, kde sa chodilo na smrť. Bola som presvedčená, že tam zomriem. Ale po desiatich dňoch potrebovali uvoľniť miesto v tábore a 2-tisíc ľudí vysťahovali vlakom na farmu. Boli tam dve maštale a do každej umiestnili tisíc žien. Viete si predstaviť tisíc žien v jednej maštali?“ preruší pani Margitka rozprávanie otázkou. „Pracovali sme tam, kopali sme zákopy, v lese sme nosili stromy na pleciach. Bola krutá zima, ale aj tak tam boli lepšie podmienky ako v tábore.“
Vzápätí však mám pocit, že označenie „lepšie podmienky“ bola len ilúzia, podopretá nádejou na prežitie. Pani Margita rozpráva o hlade a katastrofálnej strave. „Pamätám si, ako som prvú polievku vyvrátila a jedna zo žien sa na mňa vyčítavo obrátila: - Čo to robíš? Myslíš si, že dostaneš druhú? Jedli sme všetko, čo sa dalo, dokonca aj trávu.“

Skryť Vypnúť reklamu

Pochod smrti
„Po troch mesiacoch hladovania a ťažkej práce som už bola tak unavená, že som nemohla jesť ani starý chlieb. Išla som k lekárke, ktorá bola Židovka, a tak som sa jej zdôverila, že som v druhom stave.
- Dajte ma do revíru s chorými ľudmi, musím si oddýchnuť, - prosila som ju.
- Ale tam je týfus, zomrieš!
- Keď nebudem vládať robiť, tak ma zastrelia. A to bude lepšie? - pýtala som sa.
Bola som v koncoch, nevládala som. Uprosila som ju, aby ma dala medzi chorých. Pár dní som si oddýchla, našťastie. Blížil sa pochod smrti!“
Z rozprávania je zrejmé, že pani Margita si stále pamätá aj detaily. „Nemci nás vyhnali von, vraj ideme domov. Neverili sme, ale ísť sme museli. Bola zima, ukrutná zima, ale hnali nás, lebo vedeli, že Rusi sú blízko, blíži sa koniec a chceli zahladiť stopy. Padal sneh a my sme unavení padali do snehu. Kráčali sme celý deň bez jedla, báli sme sa zastaviť, pretože nám povedali, že kto nepôjde ďalej, toho zastrelia.
V noci sme zastali pri maštali, tam sme prespali. Pamätám si, akí sme boli unavení, padali sme a zaspávali jeden na druhom... Ráno nás zobudili a pokračovali sme v ceste. Po troch dňoch a nociach som ostala nemohúcne stáť so skupinou asi sto žien. Boli sme už také vyčerpané, že sme ostali a čakali, kedy nás zastrelia. V tom čase však už boli vyplašení aj Nemci. Nechali nás žiť!“

Oslobodenie
Po pochode smrti sa Margita ocitla v poľskom meste Legnica. Tam ostala až do oslobodenia. „V apríli prišli Rusi a oznámili nám, že sa môžeme vrátiť na Slovensko. Keď však zbadali, že dve sme tehotné, nedovolili nám odísť, lebo sa báli, že cestu vlakom nezvládneme. A tak som napísala list pre Martina a poprosila som kamarátku, aby mu ho doručila. Nemala som o ňom žiadne správy.“

Martinov príbeh
Martin vedel, že 17. októbra 1944 deportovali zo sústreďovacieho tábora v Seredi jeho manželku Margitu do Osvienčimu. Osobne poznal aj jedného z gardistov, ktorí ich odviedli.
Aj teraz zohralo úlohu, že bol Žid iba spolovice: „Ubytovali ma v skupine miešancov a v tábore ma určili na práce v prevádzke, ktorej šéfoval spoluväzeň Spitzer.“
Príkaz na prepustenie vybavil jeho otec Štefan Zapletal: „Otec sa dozvedel o našom osude v decembri, keď sa vrátil do Nitry z Nemecka, kde bol úradmi Slovenského štátu poslaný na murárske práce. Ihneď pricestoval do Serede a žiadal

o priamy rozhovor v kancelárii sústreďovacieho tábora Židov. Medzi prítomnými bol aj komandant Brunner. Keď sa otec preukázal dokladmi, že práve prišiel na vianočnú dovolenku z pracoviska vo Veľkonemeckej ríši, Brunner dal príkaz, aby ma prepustili domov. Vedel som, že nebudem v bezpečí, a tak som poslúchol radu môjho spoluväzňa Spitzera, aby som v Nitre vyhľadal jeho bývalú účtovníčku Máriu Civáňovú. Vyrozprával som jej skutočnosti neľudského zaobchádzania so slovenskými Židmi. Po troch dňoch mi oznámila, že sa môžem ukryť u nich na majeri Korytov a po osemkilometrovej chôdzi ma tam v noci doviedla. Jej matka, veriaca kresťanka, sa rozhodla uchrániť ma pred smrťou. Sama sa pritom vystavovala nebezpečiu, pretože ortieľ smrti hrozil aj tomu, kto schovával Žida.
Rodina Civáňových podala pomocnú ruku aj vtedy, keď Martin dostal list od svojej manželky, z ktorého sa dozvedel, že žije a čaká na pôrod v poľskej Legnici.

Dojímavé stretnutie
Štrnásteho mája, päť dní po oslobodení, sa v Legnici narodil Peter. „Drobnučké dieťatko, ale zdravé,“ spomína Margita. „Práve som ho dojčila, keď prišiel komandant a vraví mi: „Keby to tak videl jeho otec...“
Odbila som ho, aby ma nechal, že neviem, čo je s ním, ale chcem mať mlieko, a preto musím byť kľudná. On však pokračoval: „Ale on vám napísal!“ Hovorím, čo klamete, nevymýšľajte si. Vtedy to už nevydržal a prezradil: „Váš manžel prišiel, je vonku, za dverami!“ Ten šok, to dojatie, ktoré som zažila, cítim ešte aj dnes.“
Margitu aj s novorodeniatkom priviezol naspäť do Nitry ambulantný voz nitrianskeho Červeného kríža. Martinovi ho pomohli vybaviť Civáňovci.
Spomínanie po rokoch
Martin a Margita Zapletalovci prišli počas holokaustu o početné príbuzenstvo. „Zo strany manželky sme stratili skoro 22-člennú rodinu, ja som prišiel o 31 príbuzných,“ hovorí pán Martin. Manželka ho dopĺňa: „Na tie hrôzy sa ani po toľkých rokoch nedá zabudnúť. To, čo som prežila, zostáva vo mne. Aj po šesťdesiatich rokoch.“
Vyrovnať sa s ťažkou životnou traumou pomohlo Zapletalovcom práve to, že sa mali s kým o svoje pocity podeliť. Martin Zapletal bol pri zakladaní organizácie Holocaust Survivers of Slovakia, ktorej cieľom bolo poukázanie na zverstvá nacizmu a psychická podpora obetí. Priaznivým pohladením pre dušu boli aj deti – Peter, dnes úspešný americký producent, ktorého matka vynosila v ťažkých podmienkach koncentračného tábora, a Pavel, v súčasnosti pracovník sídla Organizácie spojených národov v New Yorku.
Martin Zapletal odviedol na Slovensku veľký kus práce aj vo futbalovej brandži v Nitre a v Žiline. Už ako devätnásťročný bol funkcionárom a tajomníkom nitrianskeho futbalového klubu.
V roku 1967 sa rodina rozhodla zo Slovenska odísť. „Nič nás nedržalo, nikoho sme tam nemali. Po dlhšom zvažovaní sme z komunistického režimu emigrovali.“
Dnes žijú Zapletalovci v New Yorku a rozprávajú prekvapivo ľúbozvučnou slovenčinou. Martin Zapletal oslávi 1. februára 91. narodeniny, jeho manželka má 88 rokov. Napriek tomu, že prešli peklom, z ich duše teraz sála mier a pokoj. Ale aj presvedčenie, že holokaust sa nikdy nesmie opakovať, a preto je vyrozprávanie historickej pravdy o tomto období zmysluplné.

Osvienčim plakal aj spomínal

Vo štvrtok 27. januára si celá Európa pripomenula 60. výročie oslobodenia nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz - Birkenau v Osvienčime.
Izraelský prezident Moše Kacav označil tábor Auschwitz-
Birkenau za dejisko najväčšieho zločinu v dejinách, za hlavné mesto kráľovstva smrti, v ktorom sa diali hrôzy, aké si ľudská myseľ ani nedokáže predstaviť. Pri spomienke na vyše šesť miliónov obetí holokaustu zdôraznil, že víťazstvo nad nacizmom bolo víťazstvom ľudských hodnôt, morálky a viery v človeka.
Za brány tábora Auschwitz-
Birkenau sa po mnohých rokoch vrátili i bývalí väzni. So slzami v očiach spomínali na blízkych a priateľov, ktorí nemali také šťastie ako oni. Nedožili sa 27. januára 1945, kedy prišli do Osvienčimu vojaci Červenej armády a jeden z najstrašnejších koncentračných táborov oslobodili. Pamiatku obetí tohto, ale i ďalších táborov si vo štvrtok na mieste symbolicky uctilo 46 predstaviteľov štátov.
Do Osvienčimu deportovali nacisti vyše milióna Židov, 150-tisíc Poliakov, 23-tisíc Rómov, 15-tisíc sovietskych zajatcov a vyše 10-tisíc ďalších ľudí rôznych národností. Väčšina z nich zomrela priamo v tábore, mnohí zahynuli počas tzv. pochodu smrti. Nariadilo ho nemecké velenie SS po tom, ako sa začala ofenzíva Červenej armády. Tábor začali evakuovať 17. a 18. januára, pričom na pochod do iných táborov sa museli vydať všetci zdraví väzni. Mnohí z nich však mrazivé počasie neprežili. Príslušníci 60. armády Prvého ukrajinského frontu vstúpili do Osvienčimu 27. januára 1945. Keď dorazili do tábora, našli v ňom 7 650 „tieňov“ - chorých a vyčerpaných väzňov, vrátane detí.
Poslanci Európskeho parlamentu vo štvrtok v Bruseli navrhli, aby sa 27. január stal pamätným dňom holokaustu v celej Európskej únii.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  2. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  3. Hygge ako životný štýl
  4. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  5. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  6. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  7. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  8. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  9. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  10. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  1. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  2. Závod zamestnáva 500 ľudí. Tatravagónka v Trebišove má 50 rokov
  3. Spoločnosť BILLA v novom e-booku radí, ako sa stravovovať zdravo
  4. Počas koronakrízy vzrástli obavy z dopadov práceneschopnosti
  5. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  6. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  7. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  8. Budovanie zelenej značky
  9. Arval Slovakia: Spoliehajú na nás firmy z kľúčových sektorov
  10. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 21 004
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 20 785
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 17 783
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 620
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 238
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 7 967
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 461
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 297
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 167
  10. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020 7 153
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Nitra, Galanta a Šaľa - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Nitra

Najlepšie výsledky zaznamenali v druhom kole, najhoršie v prvom.

21 h

Ďalší diel online diskusie vysielame LIVE vo štvrtok o 11:00 hod na našom Facebooku.

25. jan
Klaudio Farmadín vedie Športový klub Farmex Nitra. Nedávno vybudovali nové ihrisko s umelým povrchom a šprintérsku rovinku.

Jeho zverenci majú stále šancu prebojovať sa na olympiádu do Tokia.

23 h
Riaditeľ nemocnice Dubaj a primátor Hattas.

Testovanie sa má stať trvalou súčasťou nášho života na najbližšie mesiace a možno aj roky, hovorí riaditeľ nemocnice Milan Dubaj.

25. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Po páchateľoch polícia intenzívne pátra.

15 h

Dobre skončilo v Bobote, Čachticiach, Stankovciach. Výborne v Dolnej Porube a Trenčianskych Miticiach.

25. jan

Ide zatiaľ iba o čiastkové výsledky.

25. jan

Naše obce a mestá sa testovania zhostili na jednotku, hoci na prípravu mali len pár dní.

22 h

Už ste čítali?