Lucia Okániková z Nitry sa po prvom ročníku vysokej školy rozhodla odísť do zahraničia. Keďže študuje španielčinu a angličtinu, jej voľba padla na Španielsko.
„Počula som niečo o dobrovoľníckej službe, a tak som na internete hľadala programy, ktoré umožňujú mladým spoznávať jazyk a krajinu. Spolu s kamarátkou sme rozposlali desiatky našich ponúk. Ozvali sa nám dve organizácie, ktoré nám vyhovovali. Ja som mala požiadavku pracovať s deťmi. Dozvedeli sme sa, že na to, aby sme vycestovali, potrebujeme vysielaciu organizáciu. Oslovili sme Nitriansku komunitnú nadáciu, kde nám pomohli vybaviť všetky formality,“ hovorí Lucia.
Šesťmesačné prázdniny
Už začiatkom júla letela do Madridu. Autobusom sa presunula do dedinky San Vicente de La Barquera pri Atlantickom oceáne. Zaradila sa medzi desiatky ďalších, ktorí využívajú EVS – European voluntary service (Európsku dobrovoľnícku službu). Prihlásiť sa sem môže každý vo veku od 18 do 25 rokov a EVS hradí cestu, ubytovanie a stravu. Podmienkou je práca v sociálnej oblasti. Túto službu však môže využiť každý len raz.
„Veľmi príjemne ma prekvapilo prostredie. Bývala som vo veľkom priestrannom byte s dvomi Nem-
kami a Švédom. Každý mal vlastnú izbu. Boli to pre mňa šesťmesačné prázdniny,“ hovorí Lucia. „Trochu som bola sklamaná, keď ma poslali pracovať do domova dôchodcov, ale neskôr som zistila, že to bola jedna z najlepších vecí, aké ma stretli. Starým ľuďom som sa venovala tri hodiny denne od 11. do 14. hodiny, chodila som s nimi na prechádzky, alebo sme sedeli na lavičke a rozprávali sa. Robila som im spoločníčku. S deťmi som si užila týždňový pobyt v tábore.“
Ušetrila na strave
Keďže práca Luciu nezaťažovala, mala čas na výlety do okolia. Počas svojej dvojtýždňovej dovolenky, na ktorú má každý dobrovoľník nárok, odišla na juh Španielska. Dohodla sa s inou kolegyňou a vymenili si na niekoľko dní bývanie. Lucia tak videla Madrid, Granadu aj Sevillu. Vystačila si s financiami, ktoré dostávala na stravu a pobyt. Bolo to 300 Eur mesačne.
„Nakupovali sme v hypermarketoch a varili si sami. Ja som na jednom spoločnom stretnutí pripravila zemiakové placky, ktoré mali úspech. Pôvodne som chcela urobiť bryndzové halušky, ale nezohnala som bryndzu. Mne veľmi chutila tortilla (tortija). Je to španielska placka, ktorá sa pripravuje skoro ako naša omeleta. Dávajú sa do nej na drobné kocky nakrájané zemiaky, ktoré sa predtým osmažia v oleji. Zmiešajú sa s vajíčkami a pripravia na panvici. Ja mám k tomu rada hlávkový šalát, ale Španieli tortillu jedia s chlebom. Dokonca si ju dávajú namiesto mäsa do sendvičov.“
Lucia prišla domov v decembri. Rozhodla sa do Španielska vrátiť. Bude tam robiť au-pair. Na cestu si našetrila. Nebolo to nič zložité, pretože si na internete našla výhodné ceny leteniek. Za let z Budapešti do Londýna zaplatila 1400 korún. V Londýne navštívi svoju priateľku a po niekoľkých dňoch bude pokračovať do Španielska. Táto cesta ju stojí ďalších 1500 korún. Najdrahšia a najťažšia bude pre ňu paradoxne niekoľkohodinová cesta zo Santanderu do Sevilly. „Stačí sledovať ponuky jednotlivých spoločností. Nie je to nič zložité,“ vysvetľuje Lucia, ktorá študuje tlmočníctvo a prekladateľstvo v Bratislave. Pôvodne chcela byť letuškou, ale ktosi jej povedal, že s jej výškou nemá šancu. „Až teraz som sa dozvedela, že moja výška je ideálna. Ktovie, kde ma ešte vietor zaveje,“ smeje sa sympatická Lucia.
