Jeho dvojča sa vytiahlo vyššie k nebu - na 195 centimetrov.
„Do základnej školy som chodil na Patrónke v Bratislave. Už tam som patril k najnižším. Spočiatku sa mi posmievali, no neskôr si na mňa zvykli. Ak ma bolo treba ochrániť, mal som po ruke dvojča, ktoré prišlo na svet o päť minút skôr ako ja, a ďalších dvoch starších bratov. Na telesnú výchovu som mal nešikovné nohy. Na futbale a hokeji ma chlapci stavali najradšej do brány. Keď som chytil gól, fandili mi,” hovorí 44-ročný Peter Karner. Základná škola bola jedinou, ktorú skončil. Na strednú ho nezobrali. Od pätnástich rokov je na invalidnom dôchodku.
S rodičmi býval v rodinnom dome. Najradšej mal záhradu, kde mu utekal čas rýchlejšie. Keď sa jeho starší bratia oženili, chodieval im strážiť a kočíkovať deti. Prišiel aj jeho čas vyletieť z hniezda. Kamaráti za neho podali inzerát, na ktorý sa ozvala iba o centimeter vyššia žena. Žili spolu ako manželia niekoľko rokov. Keď sa dvojča Pavol presťahoval do Pohronského Ruskova, Peter s manželkou išiel bývať do Levíc, aby mal k nemu bližšie. Čoskoro dostal ranu osudu - jeho polovička zomrela.
„Vedel som si sám uvariť jednoduché jedlá, nakúpiť i povysávať. Smútok ma ťažil a samota dusila,” spomína. Aktívne si hľadal novú partnerku. Oženil sa s Máriou, rozvedenou kamarátkou bývalej manželky.
Opäť chodí von s kočíkom. O niekoľko hláv vyššia Mária mu porodila dieťa. Žijú v byte, v ktorom nie je nič prispôsobené Petrovej výške. Najväčším problémom je pre neho vaňa. „Požiadal som úrady o príspevok na sprchový kút, no ešte neodpovedali,” povedal Peter. Keďže nemá auto, je odkázaný na autobusy a vlaky, do ktorých sa mu ťažko nastupuje. Modrooké dva a pol ročné dievčatko sa hrá s otcom celé dni. Zatiaľ netuší, že je iný. „Ktovie, ako bude reagovať o pár rokov, keď to zistí,” rozmýšľa Peter.
