ali auto... Dnes žije v malom byte v jednom z levických panelákov. Okolo nej sú vystavené fotografie manželovej rodiny a kaštieľa.
Napriek vysokému veku – 88 rokov – je to stále veľmi pekná žena. Zavše ju vraj navštívia synovci a netere. Vlastné deti nemá. V jej živote na ne nebolo vhodné obdobie - najprv vojna, neskôr komunizmus. Prvých 19 rokov manželstva nemali Franklovci poriadny domov a takmer žiaden majetok.
Pani Margita pochádza z Buda-
pešti. Otec bol štátnym zamestnancom, mama sa starala o päť detí. Mali hospodárstvo, chovali mongolice (druh prasiat – poznámka redakcie). „Naše rodiny sa zoznámili na jarmoku. Franklovci od nás kúpili jedno prasa. Keď sa mu narodili mladé prasiatka, pozvali nás na návštevu do Šaroviec. A tak sa začala naša láska,“ hovorí Margita Franklová. Jej budúcemu svokrovi hovorili zázračné dieťa. Bol vynikajúci klavirista. Franklovci pochádzali z Bratislavy.
Pešo pomedzi míny
Keď sa za zámožného podnikateľa Jozefa Frankla zo Šaroviec vydávala, mala 24 rokov. Písal sa rok 1941 a všade naokolo zúrila druhá svetová vojna. „Boli to neskutočné časy. Mojich svokrovcov deportovali do lágru v Auschwitzi. Nikoho z nich som už nevidela,“ zosmutnie pri spomienkach na prvé roky manželstva. Jej svokor mal v tom čase 90 rokov.
Franklovci sa spolu s niekoľkými ďalšími schovali v nemocnici. Nemci ich tam však našli a odviedli do geta v Leviciach. Niektorých zranených doslova odnášali priamo na nosidlách. Margite Franklovej sa však podarilo manžela dobre schovať. Nielenže ho nikto nenašiel, ale netrafil ho žiaden z granátov počas oslobodzovania, ktoré dopadli na jeho skrýšu.
Margita Franklová prežila vojnu v jednej maďarskej dedine, kde každý jej krok sledovali policajti.
Po oslobodení sa vybrala domov - do Šaroviec. Išla pešo, krížom cez zamínované polia. Štúrovo, Želiezovce... „V jednej chvíli ma začal jeden zo sedliakov, ktorý odmínovával lúky, bezhlavo mlátiť. Nechápavo som sa ho pýtala, prečo ma bije, veď som mu nič neurobila, a on: - Nevidíte, že idete po mínovom poli?“ spomína na svoj najťažší pochod pani Franklová. Cesta do Šaroviec jej trvala tri dni.
V tom čase nevedela, či jej manžel vôbec žije. So zatajeným dychom vstúpila na ich pozemok v Šarovciach. Jozefa Frankla však nikde nebolo. „Veľmi som sa bála, že som ostala sama. A on si pritom bol len v Leviciach niečo vybaviť,“ ešte aj dnes sa pri spomienke na prvý deň návratu do kaštieľa usmieva.
Kaštieľ im zbúrali
Po skončení vojny sa museli ubytovať v domčeku svojho šafára. „Kaštieľ bol v hrôzostrašnom stave. Všetko vyrabovali, parkety a dvere povytŕhali, nábytok dolámali, zničili vzácnu knihovňu môjho svokra, všetky knihy roztrhali,“ opisuje pani Franklová spúšť, ktorú našla v kaštieli. Hitlerovci im zničili majetok, Rusi vyhodili do vzduchu liehovar. Napriek tomu jej manžel začal hneď pracovať. Z banky si zobral úver a rozbehol práce na poliach. Bola chudoba a ľudia nemali čo jesť. Franklovci boli známi svojím sociálnym cítením, a tak sa obrátili aj na nich. „V obci nefungovala elektrina. Môj manžel mal generátor. Okamžite ho sprevádzkoval a ľudia mali múku a chlieb,“ spomína pani Franklová.
Ľudí, ktorí im kvôli ich maďarskému pôvodu zabrali majetok, pani Franklová nazýva kolonistami. „Pred našimi očami nám zbúrali kaštieľ, všetko zničili, zlikvidovali,“ hovorí opäť so smútkom v očiach. Barokový kaštieľ z 13. storočia rozobrali do poslednej tehly. Dokonca ani z malej železničky, ktorú Franklovci mali na svojom pozemku (podobnú mal na území štátu len Schoeller – poznámka redakcie), nenechali ani jednu koľaj.
Ako bývalí kapitalisti, za akých ich považoval vtedajší politický systém, nemali nárok na potravinové lístky. „Nedali nám ani na jeden chlebík. Vraj pre buržujov nemajú,“ prízvukuje s plačom. Nemohli telefonovať, listy im čítali policajti, neustále ich kontrolovali.
Život v azyle
Zúfalá Margita Franklová navrhla svojmu manželovi útek do zahraničia. Nechcel o tom ani počuť. Šarovce miloval. „Hovorila som mu, veď musíme niečo jesť!“ Minimálne dvadsaťkrát im žiadosť o vycestovanie zamietli.
Jozef Frankl mal v tom čase vo Viedni sestru, vydatú za Švajčiara. Požiadali ich o pomoc a tí sa za nich prihovorili na rakúskom veľvyslanectve v Bratislave. Manželia Franklovci mohli konečne odísť.
Písal sa rok 1959. Pôvodne vraj chceli vo Viedni zostať len chvíľu, zarobiť nejaké peniaze a vrátiť sa späť do Šaroviec. V Rakúsku ostali 40 rokov.
Najprv bývali u švagrinej v kaštieli. Našli si prácu v americkej firme, ktorá zamestnávala utečencov – 260-tisíc duší. „Mohli sme sa vyučiť rôznym prácam. Ja som sa naučila pliesť na strojoch. Zadarmo sme dostali vlnu a lístky na metro,“ hovorí o začiatkoch v azyle Margita Franklová. Firma mala v západnej Európe niekoľko pobočiek. Nakoľko riaditeľ nestíhal kontrolovať a viesť všetky pobočky, poveril Jozefa Frankla vedením tej viedenskej. Keď sa pani Franklová naučila pliesť, začala učiť nových utečencov. Tých po zaučení zamestnali v pobočkách po celej západnej Európe.
Po dvanástich rokoch sa Franklovci presťahovali do vlastného bytu. Američania firmu zatvorili, a tak si museli nájsť inú prácu. „Manžel ovládal reči, a tak začal prekladať a tlmočiť z francúzštiny do nemčiny a naopak,“ dodáva.
Jozef Frankl zomrel vo Viedni v roku 1983.
Bojuje o pozemky
Margita Franklová sa na Slovensko vrátila krátko po nežnej revolúcii, ešte v roku 1989. „Svokor postavil v Šarovciach poštu, do ktorej som sa chcela nasťahovať. Zistila som však, že nám aj tú zničili,“ zúfa pani Franklová. Nemala kam ísť. Obec jej ponúkla iný dom, ale odmietla. „Opýtala som sa starostky, či by ona išla bývať do domu, ktorý patrí niekomu inému!“ Nedokázala by sa nasťahovať do domu, ktorý patril nasilu vysťahovaným občanom maďarskej národnosti. „Niekto oplakáva svoj domov a oni by ma do neho nasťahovali,“ vysvetľuje.
Margite Franklovej, ako aj ďalším utečencom, dal štát byt. Do rozdelenia Československa žila v garsónke v Leviciach. V roku 1993 však prišla aj o tento. „Celý život som pred niečím a niekým utekala a vlastne nikdy som nemala vlastný domov,“ dodáva.
Odvtedy žije v malom byte v jednom z levických panelákov. Nebýva síce tak, ako si predstavuje, so svojím osudom je však už vyrovnaná.
O pozemky, ktoré kedysi patrili Franklovcom, musela bojovať cez súdy. Aj keď ich dostala späť a dala ich do prenájmu družstvu v Jure nad Hronom, v listoch vlastníctva figuruje štát. „Sedia na mojich pozemkoch. Neopovážia sa ich však použiť na iné účely, lebo ešte nevedia, čo sa stane s Benešovými dekrétmi,“ vysvetľuje. Boj o majetok Franklovcov zatiaľ nekončí.
Už len na fotografiách
Barokový kaštieľ Franklovcov, pochádzajúci z 13. storočia, v Šarovciach už dnes nenájdete. Krásnu barokovú stavbu a park okolo nej pripomínajú len fotografie. Niekoľko z nich má Margita Franklová vystavených vo svojej spálni, reprodukcia je vystavená v novom Dedinskom múzeu v Šarovciach. Sú na nej miestni Rómovia – pravdepodobne muzikanti a spoločnosť Franklovcov a ich hostí. História, ktorá sa, žiaľ, už nedá oživiť.
