Skúsenosti vojaka a veliteľa získal v bitkách s Turkami, v španielskej vojne o dedičstvo, v bitke na Rýne a v službách francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Po návrate domov ich uplatnil vo vojsku Františka Rákociho II. Na čele zverbovaných slovenských chlapcov z Trenčianskej stolice dosiahol vojenské úspechy, ktoré mu vyslúžili pomenovanie Knieža ohňa či Rákociho blesk. V rozhodujúcej bitke Rákociho kurucov s cisárskymi labancami si však z ničoho nič vyslúžil hanebný prívlastok zradca.
Ako sa dozvedáme z pera maďarského historika Kálmána Tháliho, k bitke došlo 3. 8. 1708 pri Trenčíne. Rákociho povstalci boli porazení, sám Rákoci ranený, avšak Očkai do bitky nezasiahol. Velil zálohám, ktoré vyčkávali pri Topoľčanoch v obci Ludanice. Aj časť jeho vojakov sa rozutekala, niektorých pochytal a cez Prievidzu na Turiec odviedol neskorší ľudový hrdina Juraj Jánošík. Očkai sa rozhodol stráviť zimu vo svojom rodisku. Na rozkaz veliteľa novozámockej pevnosti Š. Csajághyho ho bývalý vlastný vojak zajal a málo frekventovanými cestami dopravil do Nových Zámkov. Narýchlo zvolaný vojenský súd vyriekol za zradu nad ním ortieľ smrti napichnutím na kôl. Na príhovor brata Alexandra spôsob smrti zmenili na sťatie. Podľa Tháliho sa tak stalo 3. januára 1710 na novozámockom námestí na mieste, dnes označenom tabuľkou v dlažbe.
Netvrdíme, že Očkaiho zrada je vymyslená, mohla však mať aj iné príčiny:
• Nedá sa poprieť, že Očkai bol jeden z prvých generálov Slovákov bez výrazne šľachtického pôvodu a pravej maďarskej krvi. Nebol preto za neúspech pri Trenčíne určený do role obetného baránka?
•Rákociho povstanie malo za cieľ zvrhnúť nadvládu Habsburgovcov nad Uhorskom, za čo ochotne bojovali aj Slováci. Zrejmé je to aj z listu jedného z vodcov povstania Berčéniho kancelárovi Ottlíkovi, v ktorom žiada väčšiu aktivitu Slovákov v Trenčianskej stolici v boji proti cisárskym vojskám (viď PhDr. Jozef Kočiš, CSc.: Neznámy Jánošík, str. 26). Snahu maďarskej šľachty vytvoriť z mnohonárodného Uhorska štát Maďarov mohol Očkai pokladať za zradu a zneváženie zásluh seba a svojich rodákov v povstaleckej armáde. Možno aj preto začal rokovať s Rakúšanmi, podobne ako to v rokoch 1848 - 49 urobili Štúr, Hurban a Hodža. Pred popravou ich zachránil len odchod do zahraničia, na šibenici však skončil napríklad slovenský hrdina Vilko Šulek.
• Zaujímavé je poverenie Očkaia veliť zálohám, vzdialeným od miesta bitky 40 - 50 kilometrov za ťažko schodným pohorím Považského Inovca. Jeho 4 000 vojakov s povozmi a muníciou by na doručenie rozkazu muselo čakať 3 - 4 hodiny a na prekonanie vzdialenosti k bojisku by potrebovali ďalších 8 - 10 hodín. Do prebiehajúcej bitky by teda zasiahnuť aj tak nemohli.
• Podľa tvrdenia historika Tháliho súd v Nových Zámkoch konal rýchlo a bez vedomia vedúcich osobností povstania - Rákociho a Berčéniho. Nebál sa niekto omilostenia Očkaia? Prečo sa tak málo alebo skoro nič nedozvedáme o obrane Očkaia pred súdom?
Či mal Očkai okrem tváre zradcu aj tvár národovca, by sme sa mohli dozvedieť len od historikov, čerpajúcich nielen z maďarských, ale aj rakúskych historických podkladov. Dočkáme sa raz?
Autor: LADISLAV GARAJ
