ntná pedagogička si neobľúbi len tak hocikoho. Preto sme sa jej opýtali, čo hovorí na svojho bývalého žiaka.
Aké máte spomienky na vášho žiaka Roba Miklu? On nám prezradil, že vy jediná ste to s ním naozaj vedela...
- Tak na Roba mám len dobré spomienky. Vždy som sa ho snažila vo všetkých smeroch pochopiť. Ale nebolo to s ním vždy ľahké. Určite viete, že to v živote nemal jednoduché a vďaka médiám poznáte aj jeho divoký život, ktorý vedie. Spomínam si na veľa vecí. Veľmi sa smejem na tom, keď si spomeniem, ako mi raz zaspal na hodine. Asi bol v alkoholickom opojení. Ja som ho nechala na pokoji, lebo som vedela, že určite celú noc preflákal a nestačil sa prebrať z nočných radovánok Nestáva sa mi to často, ale u Roba som to brala s rezervou a nechala som ho vyspať sa. Musím sa priznať, že s Robom som veľmi dobre vychádzala, čo nie je u každého žiaka samozrejmosťou.
Čo ste si na ňom najviac cenili?
- Osobne som si na ňom najviac cenila jeho fantastickú nápaditosť. Keď urobil čokoľvek, vždy inak, ako to bolo zaužívané. Dnes sa tomu hovorí kreativita. Je to vlastnosť človeka, ktorú nemá len tak hocikto. Je pravdou, že nie všetci vyučujúci to tolerujú. Väčšina pedagógov má určitú kocku alebo šablónu a podľa nej sa všetko musí realizovať. Kto sa podľa nich vymyká z priemeru, toho treba zaškatuľkovať. Podľa môjho názoru je to na škodu veci. Pretože objavy a všetko nové, čo sa do spoločnosti prinieslo, pochádzalo práve z úžasnej nápaditosti, ktorá sa vymykala z priemeru. Musím konštatovať, že Robo bol jedným z tých žiakov, ktorí sa vymykali z priemeru. Na druhej strane som si, samozrejme, cenila jeho hudobné schopnosti. My sme si spolu vedeli vždy perfektne zahrať aj úplne novú pesničku, ktorú sme nikdy spolu nehrali, veľmi sme si v tomto smere rozumeli. On zobral basu, ja som zahrala na gitare, spolu sme spievali a pri tomto sa neuveriteľne realizoval. Podľa mňa to on aj potreboval, aby sa mu niekto venoval. Ja som si uňho cenila, aký je, a možno si to aj on cenil u mňa. Jednoducho povedané, kto ho bral takého, aký je v skutočnosti, nemal s ním problém.
Skočili ste si niekedy, ako sa hovorí, do „vlasov“?
- Sme predsa ľudia a malá výmena názorov je určite vždy na správnom mieste. Ja to vysvetlím takto: keď niekoho sústavne karháme, v momente sa postaví do opozície, ale keď ho vieme aj pochváliť, ohodnotiť jeho klady, potom tie negatívne pripomienky zoberie. Robo moje pripomienky vždy zobral, lebo som ho vedela aj pochváliť.
Ako ste brali jeho životný štýl?
- Viacerým vyučujúcim jeho štýl života prekážal, ale ja som ho chápala. Čuduj sa svete. Určite to nebolo vždy na mieste, ale on bol a aj je taký, aký je, a len tak šmahom ruky ho nikto nezmení. Pri tých rôznych sklamaniach, čo na vlastnej koži prežil, on nemôže byť iný. Tie jeho negatívne „výstrelky“ nie sú z toho, že on je zlý alebo má zlú povahu. U neho je to akási obrana a forma, ktorou hovorí: „Chcem sa presadiť“. Ako keby trpel stále kvôli tomu, že je adoptovaný. Podľa môjho subjektívneho názoru sa s tým ešte stále nevyrovnal, aj keď tvrdí, že áno. Možno keď sa presadí, nejako sa to vykompenzuje. Jeho obľúbeným výrazom bolo: „Ideme experimentovať“. On experimentoval vo všetkom, nielen v hudbe, ale aj v životnom štýle: v obliekaní, v česaní, dokonca aj v sexe, o tom viem teda svoje. Ale to všetko len preto, aby sa nejakým zvláštnym prejavom presadil. Raz ma však práve kvôli svojmu štýlu života nahneval. Na jednom vystúpení som si to zaňho pekne odniesla. Ale rýchlo som na to zabudla.
Naučili ste ho nové štýly hrania. Ako ste ho k takému novému štýlu viedli?
- Robo hral, ako som už spomínala, na base. A celkom slušne. Vedel sa chytiť improvizačne. V ľudovej hudbe sa však nepoužíva basa, ale sláčik. Robo bol veľmi ochotný naučiť sa všetko, čo mu život ponúka. Hudobník, ak je dobrý, sa nebojí povedať, že sa môže ešte voľačo naučiť a nemá strach povedať: ja toto neviem, lebo sa to chce naučiť. S prepáčením, len blbec povie, ja všetko viem, dajte mi pokoj. No nie? Robo nebol nikdy blbec. Pri country štýle som používala španielsky štýl hrania. Keď som mu to ukázala, vyskúšal a naučil sa ho. Bol veľmi učenlivý, musím uznať.
Zdôveril sa vám Robo niekedy s tým, že je adoptovaný?
- Áno, vedela som o tom od samého začiatku. Hovoril mi také veci zo života, ktoré boli pre mňa niekedy až príliš intímne. O nich však nechcem hovoriť, lebo si myslím, že málokomu povedal to, čo mne. Predstavte si, že sme sa rozprávali aj o sexe. Takto sme si pekne vybudovali dôveru. Vedel, že mi môže povedať všetko.
Sledujete SuperStar?
- Jasné, ale len kvôli nemu. Posielam mu aj sms-ky. Jednoznačne musím povedať, že ma jeho snaha veľmi potešila a veľmi mu držím palce. Dúfam, že sa tam ešte dlho udrží. Tajne som dúfala, že by som ho mohla stretnúť a pogratulovať mu k jeho skvelému úspechu. Videli sme sa z autobusu, veľmi ma to potešilo.
Čo hovoríte na jeho spev v SuperStar?
- Tak začnem troška kriticky, ten Barry White, čo spieval pred dvoma týždňami, bola hrôza! Robo má vynikajúci hlas, čo môžem potvrdiť ako hudobníčka. Ale toto bolo strašné. To nebol spev Roba Miklu. S čím ma sklamal, to bola aj pieseň od Roba Grigorova „Kým ťa mám“. Tú spieval falošne, aj keď neviem prečo, lebo má dobrý sluch. Chcela som mu poslať sms-ku s otázkou, či bol triezvy, ale potom som si to rozmyslela. Určite má iné starosti, nie mňa riešiť, tak som ho nechala na pokoji.
Aký je váš názor - kam to Robert dotiahne po skončení SuperStar?
- Nie som prorok, ale musím povedať, že je hudobníkom hlavne pre seba. Pokiaľ ho budú ľudia brať takého, aký v skutočnosti je - dotiahne to ďaleko. Nech si zachová svoj štýl pre určitú vrstvu ľudí, ktorí ho akceptujú.
Čo prajete Robertovi Miklovi do života?
- Čo mu prajem? Nech ho stretávajú len príjemné stránky života, lebo on si naozaj zaslúži byť šťastným. A budem veľmi rada, keď ho stretnem osobne, aby som mu to mohla povedať.