ri Váhu medzi hrádzami topole šľachtené, ani na um mu nezišlo, že raz ich bude asistovať aj pri ich vyrúbaní. Terajšou náplňou práce Matúša Haládíka je totiž starosť o lesný majetok urbariátu mesta Šaľa.
„V súčasnosti je známych asi päťdesiat druhov topoľa. Drevná hmota topoľa šľachteného alebo aj kanadského, ako sa mu tiež hovorí, sa už po tridsiatich rokoch znehodnocuje, pretože vysychá. Môže byť tiež poškodzovaná tesárikom a závrtmi. Jednoducho povedané, drevná hmota sa tak stáva menej hodnotnou. Stromy je ideálne vyťať vtedy, keď majú rubnú dobu. Záleží to aj od lokality. Kde je dostatok vlahy a úrodná pôda, stromy rastú rýchlejšie, a rubná doba sa skracuje. Kde sú pôdne pomery horšie, trvá to trošku dlhšie, ale obnovu lesa treba vždy prispôsobiť tomu, aby bol porast čo najviac zhodnotený v drevnej hmote.“
Do Trnovca nad Váhom nastúpil lesník Matúš Haládík v roku 1961. Vtedy lesníci dostali štátnu úlohu, ktorá niesla názov F 5. Bola to výsadba rýchlo rastúcich drevín na nelesných pôdach. V tom čase Lesný závod Palárikovo zalesňoval päťsto hektárov takýchto pozemkov. Zamestnanci štátnych lesov chodili spolu s úradníkmi okresných národných výborov po obciach. Mali k dispozícii katastrálne vojenské topografické mapy v mierke 1 : 25 000. Na nich boli vyznačené mokriny a pasienky, ktoré neboli poľnohospodársky dostatočne využívané. Poľnohospodári mali predpísané štátne dodávky na všetky pozemky, ktoré obhospodarovali, a tak sa pozemkov, za ktoré platili a nemali z nich úžitok, chceli zbaviť.
„Tak sme spojili dobré s užitočným a tieto pozemky zalesňovali. Jednotné roľnícke družstvá (JRD) nám v zime, keď ešte na poli nemohli nič robiť, poskytli pracovníkov, a tí nám vopred pôdu na sadenie lesa poorali a pripravili. Samozrejme, že za túto prácu sme museli JRD platiť, ale vtedajšie ministerstvo poľnohospodárstva nám to refundovalo,“ spomínal Matúš Haládík a pokračoval: „Tam, kde je teraz topoľový les, ktorý vytínajú, boli v roku 1961 pasienky. Kde-tu rástli iba nejaké hlavové vŕby a pár topoľov domácich.“
V priestore medzi Váhom a prvou hrádzou dnes rastie krásny mladý les. „Na tomto mieste sme vtedy tiež vysadili topole šľachtené. Topoľový les bol už poriadne prerastený, a tak sme sa pred piatimi – šiestimi rokmi rozhodli, že ich vyrúbeme. Potom sme vysadili tento lesík, v ktorom sú väčšinou tvrdé listnáče – hlavne jaseň a brest. Ich rubná doba je asi dvojnásobná ako u topoľa šľachteného. Ale tieto stromy už ja určite rúbať nebudem,“ s úsmevom dodal Matúš Haládik.
Marián Mrva
