Jeden z doteraz jestvujúcich chovov poštových holubov v Šali vznikol krížením šalianskych holubov s holubmi, ktoré používala nemecká armáda na výmenu informácií medzi svojimi jednotkami v druhej svetovej vojne.
Bolo to pred šesťdesiatimi rokmi. Nemci ustupovali, a po šalianskom regióne začali blúdiť ich poštové holuby, ktorým sa nepodarilo včas trafiť nazad do svojich pohyblivých holubníkov na kolesách v nemeckých dodávkových autách. Tri z nich sa jedného dňa objavili aj pri rodičovskom dome Imricha Jankecha zo Šale.
„Mal som vtedy desať rokov. Doma sme chovali pávy, a tie nemecké holuby prileteli k nim,“ spomína jeden zo zakladajúcich členov šalianskeho Spolku chovateľov poštových holubov na chvíľu, v ktorej sa zrodila jeho záľuba. Autá, v ktorých nemeckí vojaci vozili poštových holubov, boli špeciálne uspôsobené. Priestor za šoférom bol zhotovený zo železných mriežok, lebo holuby veľmi potrebujú vzdušnosť. Zmestilo sa tam približne sto vtákov.
Nemecké poštové holuby boli robustné, ale unavili sa rýchlejšie ako menšie a húževnatejšie šalianske holuby, ktorých chov pochádzal z Maďarska. „Naproti mne býval Jožko Hlavatý, ktorý mal tie menšie. Tak sme ich spárili s nemeckými, odchovali, a z toho vlastne vznikol môj chov. Môjho koníčka podporoval i otec, ktorý bol zverolekár,“ pokračuje vo svojich spomienkach Imrich Jankech. Chovu poštových holubov sa venuje dodnes. „V Šali nás bolo asi dvadsať chovateľov. Centrum sme mali pri šalianskom mlyne, ktorý neskôr zbúrali. Chovatelia, ktorí bývali v činžiakoch a nemali kam holuby umiestniť, sa potom museli chovu vzdať. Tak nás v súčasnosti zostalo iba asi päť. Najväčším šalianskym chovateľom, ktorý doteraz úspešne chodí s poštovými holubmi na preteky, je Jaroslav Bujna.
Ostatní chovatelia už roky na preteky nechodia, lebo eurokrúžky pre holubov, ktoré sú podmienkou, aby sa mohli zúčastniť súťaže, sú veľmi drahé. „Väčšina našich chovateľov na to nemá. Jeden eurokrúžok stojí osemdesiat korún. Ak by som chcel závodiť, musel by som ročne odchovať približne tridsať holubov a každému kúpiť krúžok, čo predstavuje dvetisíc štyristo korún. Holuby potrebujem aj nakŕmiť a krmivo tiež veľmi zdraželo. Chodím pre ne zbierať kukuricu. Po šaliansky sa hovorí, že chodím bengízovať,“ vysvetľuje Imrich Jankech a dodáva, že finančne náročné je aj liečenie holubov z paramixovirózy: „Je to vážna choroba, niečo podobné, ako v Číne vtáčí mor. Dá sa zlikvidovať iba liekmi, a tie sú tiež veľmi drahé. Keď sa to všetko zráta, nemôžem ani pomyslieť na súťaže.“
Poštových holubov sa však Imrich Jankech napriek tomu nevzdáva. Aj keď musí každý deň urobiť okolo svojich sto osemdesiatich miláčikov hromadu práce, chová ich ďalej pre vlastné potešenie.
MARIÁN MRVA
